65 Husarova rozhovor

PREOTI

 

Rozhovor se Zuzanou Husárovou, slovenskou autorkou elektronické poezie. QR kódy v textu odkazují na vložená média.

 

Jako autorka i akademička se zabýváš inovacemi v literatuře a mediálním uměním – máš rozhlasový pořad o kulturněvědných tématech, na Masarykově Univerzitě v Brně vyučuješ digitální fikci a přednášíš o elektronické literatuře, zajímáš se o net art, interaktivní umění, transmédia. Jak ses k téhle tvorbě dostala? Bylo to spíš přes zájem o experiment v literatuře, nebo jsi spíš v literatuře postupně začala hledat ekvivalent něčeho, co jsi znala zvenčí, z jiných druhů umění?

 

http://www.psivino.cz/?p=1371: zameranie mojej doktorandskej práce. O experimentovanie v literatúre a hudbe som sa zaujímala aj počas vysokej školy, ale vtedy som sa ešte nedostala k mediálnej kultúre. Na Ústave svetovej literatúry SAV som si pod vedením doktorky Bogumiły Suwary robila doktorát na tému „Digitálna fikcia. Písanie v interaktívnych médiách“. Počas tohto obdobia som začala mať intenzívny vzťah s elektronickou literatúrou. Ak ju však chce človek precíznejšie poňať, potrebuje sa trochu vyznať aj v širších súvislostiach, na ktorých je „e-lit“ postavená, a s ktorými je v neustálom dialógu – ako net.art, interaktívne umenie vo všeobecnosti, intermediálne, transmediálne prístupy, digitálne hry a hravosť, generatívne umenie, a mnohé iné. Štúdium tohto širšieho rámca mi pomohlo hlbšie porozumieť nielen elektronickej literatúre, ale aj súčasnému umeniu.

 

Zdá se mi, že domácí produkce v České republice a na Slovensku v těchto oblastech je řídká, přestože to jsou formy, o kterých se v obou zemích ví už od devadesátých let. Strávila jsi semestr na MIT, mezi Tvými přáteli jsou experimentální básníci z Evropy i Spojených států – když srovnáš postavení podobných proudů v rámci literatury a kultury mezi tím, co jsi měla možnost vidět v zahraničí a v Čechách a na Slovensku, liší se výrazně?

 

V tomto neviem byť dostatočne objektívna. Mám kontakt práve na tých umelcov, ktorí s médiami pracujú a o experimentovaní neuvažujú ako o niečom novom, exotickom, či vytrhnutom z reality. Na MIT sú práve rôzne prepojenia medzi umením, vedou a technológiami tým zásadným. Ale ide o inštitút, ktorý je týmto preslávený a v USA na takomto princípe tiež nefunguje každá univerzita.

Na Slovensku sa tiež stretávam hlavne s ľuďmi čo riešia nové médiá, mediálnu kultúru, vizuálne umenie, súčasnú hudbu, s hackermi, ľuďmi zaľúbenými do glitchu a noisu a inými experimentátormi. Keď v tejto komunite poviete, že riešite e-lit, nikto to nevníma ako niečo nevídané, vedia sa na vás napojiť. Keď ma niekto predstaví v literárnej komunite, často sa ma druhá strana spýta, či mi vyšla kniha. Táto perspektíva je úplne odlišná.

 

http://www.psivino.cz/?p=1389 Čo sa ale týka postavenia mediálnej literatúry v mainstreamovom svete, mám pocit, že situácia je podobná ako u nás, tak aj v zahraničí. Ide o okrajový žáner, ktorý sa postupne dostáva do povedomia verejnosti vďaka širšiemu využívaniu technológie. Interaktívna poézia na tablete celkom fičí, ľudia intuitívne vedia, čo je to hypertextový román, vychádzajú digiromány, existuje obrovské množstvo multimediálnych interaktívnych príbehov pre deti na tablete, interaktívne inštalácie bývajú založené aj na texte, boom prišiel aj s ľahko dostupnými technológiami ako Kinect, teraz prichádza Leap Motion. A samozrejme, v komunite elektronickej literatúry (v Európe a USA) je stále viac zapálených ľudí, ktorí tomuto poľu robia osvetu.

 

Asi mi potvrdíš, že bez angličtiny dnes nelze být součástí mezinárodní umělecké komunity. Kniha liminal Ti vyšla v angličtině, na vydání ve slovenštině zatím čeká, připravovaná kniha lucent je ve slovenštině; Enter:in‘ Wodies je, pokud vím, čistě anglický… Angličtina je v současnosti hodně invazivní jazyk a jsou lidé, kteří cítí potřebu se jejímu přílivu bránit; naopak by šlo právem argumentovat, že svou činností v rámci anglofonní kultury popularizuješ slovenskou literaturu. Vnímáš za sebe nějaký konflikt v příslušnosti k těmto dvěma jazykovým komunitám?
http://www.psivino.cz/?p=1400 : nevnímam. Vyštudovala som anglický jazyk a literatúru a na Univerzite Komenského učím v angličtine. Moje myšlienky oscilujú medzi slovenčinou a angličtinou, niekedy myslím v jednom jazyku, inokedy v druhom a niekedy v kombinácii. Voľba jazyka konkrétneho diela je z časti výsledkom toho, ktorý jazyk na mňa myseľ „hádže“ väčšmi v danom období, kde sa nachádzam keď text píšem, do akého kultúrneho priestoru a komunity chcem dielo priviesť. Keď ide o spoločné dielo, rozhodnutie je spoločné. Prvé dielo elektronickej literatúry, ktoré som robila spolu s Ľubom Panákom, Pulz je aj v slovenčine aj v angličtine. Enter:in‘ Wodies som písala počas pobytu na MIT, vtedy som text vypovedajúci o funkciách každej sústavy riešila skôr cez anglickú poetiku. I: *ttter je viacjazyčné dielo, lebo vzhľadom na text ide o remake z textov dvanástich net.artových európskych diel. BA-Tale je v angličtine, pretože sme chceli predostrieť fiktívny príbeh o vzniku Bratislavy poza hranice Slovenska. A rozhodnutie bolo dobré, pretože mu dokážu porozumieť aj tí čo po slovensky nevedia, keď si ho čítajú v ELMCIP Anthology of European Electronic Literature.
Za pragmatickým dôvodom pre výber angličtiny pri elektronickej literatúre stojí to, že keď už strávite pri tvorbe diela (už nie navrhnutí konceptu a napísaní textu, ale pri tvorbe mediálnej zložky a programovaní) niekedy viac ako 3 mesiace, tak chcete, aby sa dostalo k čo najväčšiemu počtu ľudí. S angličtinou nemá problém väčšina mladých ľudí na Slovensku. Keď dielo s Ľubom prezentujeme na Slovensku alebo v Čechách, väčšina ľudí rozumie. Avšak rovnako často ako doma, tieto interaktívne diela máme vystavené alebo performované aj v zahraničí. A to by sme so slovenčinou nemohli. Sme súčasťou komunity elektronickej literatúry, ktorá je síce pomerne malá, ale živá. Je pre nás podstatné dostať od týchto ľudí spätnú väzbu. Čo sa týka projektu liminal, na ktorom robím s Amaliou Roxanou Filip, rozhodnutie mať ho v dvoch jazykoch bolo tiež pokusom predstaviť ho širšiemu publiku.
 

Když jsme u toho, jak jsou na tom z Tvého pohledu ostatní země střední Evropy s elektronickou literaturou? Existuje mezi jejími tvůrci pocit sounáležitosti, dialogu?

 

V strednej Európe je pár osôb, ktorí sa e-lit venujú, či už teoreticky alebo prakticky. Previazanosti medzi krajinami fungujú iba vzhľadom na previazanosti medzi jednotlivcami. Keďže je tých ľudí tak málo, všetci fungujú, dalo by sa to nazvať v európsko-americkej komunite – hlavne cez združenia ELMCIP, Electronic Literature Organization a E-Poetry.

V Poľsku pocit nejakej spolupatričnosti v rámci krajiny funguje okrem akademickej a vedeckej komunity (vydávajú dosť vlastných kníh aj prekladov na témy e-lit, organizujú konferencie) aj vďaka aktivitám internetového časopisu Techsty, taktiež vydavateľstva Korporacja Ha!art a existuje tam skupina Perfokarta. Podstatné osobnosti poľskej e-lit scény sú Mariusz Pisarski a Piotr Marecki, za „liberaturu“ Zenon Fajfer a Katarzyna Bazarnik. („Liberatury czyli literatury totalnej, w której tekst i przestrzeń książki stanowią
nierozerwalną całość.“ – http://www.liberatura.pl/co-to-jest-liberatura.html)

Títo ľudia silno podporujú ako vznik novej tvorby, tak sa aj starajú o autorov, ktorí digitálnu literatúru, či literatúru, ktorá vedome pracuje so svojím médiom dlhodobejšie tvoria.

V Maďarsku asi bola nejaká komunita autorov v 90. rokoch – keď vytvorili kolektívne hypertextové dielo Szótárnapló. Podstatnou osobnosťou, ktorá prepája literatúru s médiami z Maďarska je Tibor Papp. Ale ten emigroval z Maďarska do Francúzska. Ďalšou osobnosťou maďarskej experimentálnej scény je Márton Koppány, ktorý okrem svojej tradičnej vizuálnej poézie vytvoril aj 3 flashové básne.

V Slovinsku sú autormi elektronickej literatúry Jaka Zeleznikar a Vuk Ćosić, ktorý je známy z éry net.artu. Veľmi podstatný pre stredoeurópske vnímanie e-lit je slovinský teoretik Janez Strehovec.

http://www.psivino.cz/?p=1456Skvelým rakúskym vydavateľstvom a komunitou je traumawien. Vydávajú kódovú poéziu a poéziu, ktorá pracuje s aspektom kódovosti. Asi najpodstatnejším autorom elektronickej literatúry v Rakúsku je Jörg Piringer – ten pokiaľ viem nemá v Rakúsku svoju komunitu autorov e-lit, ale je súčasťou komunity autorov, ktorým „uletel dekel“ iným smerom – zvuková poézia, poetické performance, vizuálna poézia a video poézia. (Pozn.: Nie každému autorovi mediálne orientovanej poézie uletel dekel, alebo mu dovolili uletieť. Dekle ulietavajú len vyvoleným).

 

Tvé projekty jsou transmediální a tedy postavené na spolupráci napříč žánry – projekt liminal vznikl s vizuální umělkyní Amálií Roxanou Filip (chaosdroid), která na vystoupeních tvoří živé vizuály a jejíž design je i součástí knižní podoby. V projektu Skúmanie javov čteš svůj text ve spolupráci nejen s ní, ale i s Ľubomírem Panákem (drakh), který má na starost vizuální hru se slovy, s autorem elektronické hudby Daliborem Kociánem (stroon) a s tanečnicí Janou Terekovou (terra). S Ľubem Panákem jste vytvořili projekty pro Android a Kinect. Je pro tebe „pouhý text“ vyčerpaný? Došlo k takové proměně v povaze textu, že už sám poezii nestačí?

 

„Pouhý text“ pre mňa určite vyčerpaný nie je. Mám aj projekty, na ktorých pracujem sama a sú založené na hre so slovom, so sémantikou, na zvukovosti slova. Mám to skôr opačne – vnímam text ako taký, že je taký zaujímavý, že prečo neukázať aj jeho rôzne polohy? Veľa ľudí vníma text ako niečo napísané, nemenné, stále. Ak sa spomenie slovo poézia, asociácia väčšiny, čo sa týka formy, je asi knižka so stránkami popísanými v jednom jazyku, v celých slovách, s textom pokračujúcim zľava doprava, zvrchu nadol, od prvej strany k poslednej. A pritom poézia, hoci v podobe „pouhého textu“, vôbec nemusí byť zalomená k ľavému okraju a smerovať ako som napísala, nemusí byť v jednom jazyku a registri, ani ju nemusia tvoriť celé slová (ale iba časti, interpunkcia, slová na slovách, kód, môže byť aj bez slov, atď), jej poetika, estetika a sémantika nemusia byť založené na texte (ale napríklad aj na tom, čo alebo kde akákoľvek forma textu nie je a prečo), a tiež, aj v čisto textovej podobe, nemusí byť vo forme knihy. A samozrejme kniha nie je iba kódex. Toto všetko povediac, nehovorím nič nové. Stačí si načítať experimentálne prístupy a človek nájde veľké množstvo prípadov, kedy autori pracujú s textom a médiom inak.

Ja vnímam text ako entitu, ktorá je polysémantická, rôznoznaková, fyzická, má svoje telo, pozostávajúce ako z vizuálnej podoby, tak aj niekedy z ustálenej, niekedy z neustálenej kinetickosti, a tiež zo zvukovej podoby. Keď čítam napísaný básnický text, automaticky si predstavím chvenie liter, ktoré sa zoskupia keď nalistujem stránku a potom zase rozprsknú. Tiež ma veľmi zaujíma význam prázdneho priestoru, možnosti ako čítať, zvuková stránka textu. Profesionálna deformácia… Je toho veľa a nemusím povedať všetko.

Tým, že riešim hlavne literatúru, ktorej digitálne slová, podľa Janeza Strehovca, „poskakujú a trasú sa, kvíkajú a miznú“, túto energiu slov cítim aj v tlačenej literatúre – v nej tie slová vnímam akoby boli v jednej svojej potenciálnej podobe/polohe. Využitie viacerých médií dodáva danému výrazu akúsi napumpovanosť. Zároveň to ukazuje širšie spektrum výpovede. Asi nie hlbšie, ale širšie. Ďalšia rovina, ktorá súvisí s textom ako médiom je otázka, čo s dielom ďalej. To čo bude ďalej je častejšie aj zábavnejšie ako to, čo bolo predtým – preto sa s radosťou zaoberám aj spôsobmi, ako dielo predstaviť verejnosti, performovať. Každé čítanie je vlastne performanciou, otázkou je, ako k nej autor pristúpi. Mňa nebaví čítať text konvenčným spôsobom. Hlas je ďalšie médium, ktoré sa snažím využiť tak, aby text obohacoval, rozvíjal, posúval. Je zásadný sémantický rozdiel, ako ľuďom prečítate čo i len písmeno „e“. Môžete ho zvriesknuť nahnevane, bolestivo, agitačne, môžete ho vysloviť krátko, dlho, raz alebo viackrát za sebou, môžete ho povedať svojim prirodzeným hlasom, ale aj v tom prirodzenom hlase vie byť sterilnosť, erotika alebo rozprávková naratívnosť, môžete ho zašepkať, alebo iba otvoriť ústa a nepovedať nič. Nad tým všetkým rozmýšľam, keď riešim ako dielo podať – a výber závisí od kontextu a konceptu básne.

Zaujímavé je, že pri otázke o „pouhom“ texte spomínaš moje spolupráce. Pretože z časti pre mňa práca na rozsiahlejších mediálnych dielach znamená práve spoluprácu – a to je jedným z toho, čo ma na takejto tvorbe baví. Samozrejme, jedno médium neznamená jeden človek. Pracovala som aj na spoločnom textovom projekte s americkou poetkou Amaranth Borsuk a zároveň som pracovala sama na projektoch, čo pokrývajú viac médií – zvuková poézia s hudbou, videopoézia, nakódovala som si intermediálnu digitálnu báseň, prepájala som kódový výraz s textom…

No od začiatku, ak sa to dá nazvať „serióznejšej“ tvorby, som spolupracovala s dvoma extrémne zaujímavými umelcami – Amaliou a Ľubom. Po zverejnení mojej dizertačky na jednom internetovom fóre mi Amalia napísala: „ur work akurat padol do my vymislany svet.“ Ten jej vymýšľaný svet je extrémne zaujímavý. Ako prvú vec sme urobili videobáseň ô. Amalia robí vo vizuálnej rovine liminalu lucentu dialóg s textom a zároveň interpretuje koncept vlastným spôsobom. Je pre mňa fascinujúce, ako sa na ten text potom nabaľujú nové významy, ktoré tam možno boli a možno nie, ale Amalia nimi z toho textu vytvorí niečo posunuté ďalej.

Ľubo je môj partner, a partnerské spolužitie si bez kreatívnej spolupráce neviem predstaviť. Fascinuje ma spôsob, akým premýšľa, ako mu to v hlave hrá. Konštantne nám prichádzajú nové nápady na projektíky.

Ak začnete spolupracovať s niekým a stane sa, že vaše energie sa spoja v živelno-racionálno-koncepčnom procese a pretransformujú sa do niečoho, čo na vás pôsobí ako živé, tak sa takáto tvorba stane drogou. There is no way back. Chcete s tými ľuďmi robiť a vymýšľate, čo by sa spolu dalo a ako.

http://www.psivino.cz/?p=1408Ide o to, že ten text aj tak väčšinou napíšem sama. Vždy ho však píšem už s vedomím toho, ako bude fungovať, v akom médiu. Mám potrebu sa o podobe textu a jeho význame dozvedieť ešte čosi naviac – a to mi dávajú ako tie ďalšie médiá, tak aj moji spolupracovníci.

 

Ještě k Skúmanie javov – zaujalo mě, jak jednotlivé složky tvoří jeden celek a kouzlo se jako v dobré divadelní inscenaci, odehrává „mezi nimi“, v jejich interakci. Jak vás napadlo dát dohromady tak nezvyklou kombinaci, jako je poezie, vizuál, tanec a elektronická hudba? Bylo těžké zapojit poezii do živého vystoupení takhle nabitého stimuly, nebo se s ním propojila zcela přirozeně?

 

http://www.psivino.cz/?p=1416 Nápad vytvoriť Skúmanie javov mali Jana s Daliborom. Potom prizvali mňa a potom sme zavolali Ľuba a Amaliu. Od začiatku sme mali projekt vystavaný tak, že pôjde o súhru týchto médií a mali sme premyslený hlavný leitmotív – sínus. Poézia a celý naratív boli vytvorené ako prvé z médií. Na základe predstáv/príbehov/pocitov v jednotlivých básnických častiach sa potom komponovali ďalšie médiá.

Počas predstavenia hovorím, oproti originálnej verzii trochu pozmenené a zredukované básne naživo. Nevnímala som zapojenie poézie nejako komplikovane. Avšak tým, že aj hudbu aj poéziu musí byť počuť, tak sme to museli s Daliborom vymyslieť tak, aby sa hovorené slovo a živá hudba navzájom nerušili, ale naopak podporovali. Toto je iné ako keď si pri svojej zvukovej poézii ovládam aj svoj hlas, aj tvorím zvuk.

 

Aplikace Obvia Gaude vznikla zpracováním barokní předlohy. Mohla bys ji trochu přiblížit? Stává se Ti často, že nacházíš experimentální kolegy i takhle daleko v minulosti?

 

http://www.psivino.cz/?p=1423 : často určite nie, ale pár ich je. Figuratívna tvorba bola prítomná v barokovej literatúre aj v iných krajinách Európy, predovšetkým v oblastiach ovplyvnených nemeckou kultúrou. Keď som si začala študovať slovenskú barokovú tvorbu, natrafila som na dielo Mateja Gažúra Enneas diversi generi epithalamiorum, solennitati Nuptiarum. Kópiu tohto diela vytlačeného v Trenčíne v roku 1649 som získala z knižnice v Budapešti, kde sa dielo nachádza. Ide o 9 latinských básní vytvorených ako svadobné blahoželanie novomanželom Evičke a Pavlovi. Keďže mi báseň Decagrammaton prišla úžasná nielen z vizuálnej stránky, ale aj z koncepčnej (ide o konkrétnu poéziu), tak som chcela, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí – a nielen tých, čo sa venujú literatúre a literárnej vede. Ako vhodné médium prišli mne a Ľubovi interaktívne aplikácie na Android. Dynamika, otáčanie, lietanie písmen a všeobecné rozhýbanie textu podľa nás podčiarkujú to, čo chcel Matej Gažúr svojím textom povedať. A možno by cez ne aj povedal, keby žil dnes. Interaktivita založená na manipulácii textu pomocou dotykov ruky, mykaním tabletu, či aj možnosť vytvoriť vlastné svadobné prianie pomocou vloženia iných mien dodávajú tejto vizuálnej básni súčasný nádych, ale stále sledujú pôvodnú poetiku.

 

Zaujalo mě, že Tvé projekty jsou vlastně často soustředěné okolo v jistém smyslu „klasických“ témat – tématu těla (Enter:in‘ Wodies), času a zažívání všedního dne (liminal) a prostoru (lucent) – zatímco témata ekologie a budoucnost člověka ve Skúmanie javov jsou původem o něco pozdější. Naopak hodně básníků hlavně ze Západu využívá inovativní postupy v první řadě třeba ke zkoumání povahy čtení, tematizují média samotná. Jak důležitá se Ti zdají témata, která nová média přinesla – nebo je chápeš především jako „update“ v možnostech artikulace „nadčasových“ témat?

 

Skúmanie médií samotných a ich odkazov, dôraz na digitálnu estetiku, upozorňovanie na „hlasitosť“ linkov, prúdovitosť hypertextu, na premenlivú povahu generatívneho textu a na ďalšie charakteristiky digitálnych médií boli odkazom digitálneho umenia a jeho reflexie. Dnes už sa mi zdá, že súčasné umenie sa upriamuje skôr k humanizácii aj toho technologického – technológia a médiá sa nevnímajú ako niečo, čo je oddelené od reality, ale ako niečo, čo tú každodennú realitu tvorí. Tým pádom ich už netreba tak vehementne tematizovať. Posunuli sme sa do tzv. post-digitálnej éry, v ktorej sa médiá okrem iného využívajú aj na kvalitnejší život.

Samozrejme, že pri každom diele berieme do úvahy možnosti daných technológií, a niekedy sú aj hybnou silou, ktorá „našliapne“ projekt. Práve tak to bolo pri dielach, ktoré využívajú Kinect. Pri Enter:in‘ Wodies sme rozmýšľali nad tým, ako sémanticky využiť pohyb na osi Z. Kinect totiž okrem snímania pohybu na osiach X a Y, sníma aj pohyb na osi Z. Kládli sme si otázku, čo je to, čo chceme odhaliť pohybom po/za hranicou. Bolo by možné vystavať projekt na reflexii hraníc samotných, ale to by mi práve prišlo ošúchané.

Strhnutie obalu a prečítanie si mysleného človeka skrz systém jej/jeho fungovania – a pritom sa postavy (virtuálne) dotýkať je niečo, čo robíme denne, ale pokiaľ nie sme lekári, vrahovia, tú hranicu neprekročíme. Prišlo mi celkom zábavné pohrať sa s poetikou jednotlivých systémov a pokúsiť sa reprezentovať „hlas“ konkrétneho ľudského systému cez kombináciu textu (s dôrazom aj na predložky), zvuku, vizuálu. Pre mňa vzniká zaujímavá situácia vtedy, keď sledujem, ako s tým dielom iní ľudia narábajú – či odhaľujú text naraz alebo postupne po útržkoch písmen, či čítajú text keď ho odhaľujú alebo až neskôr, či si pri „odbaľovaní“ textu kreslia, či ho čítajú nahlas alebo potichu, aký hlas priraďujú jednotlivým systémom, či si predstavujú konkrétnu osobu alebo za našimi 3D modelmi vidia len preskupujúce sa elektróny…

Neriešim projekty tak, že sa zrazu rozhodnem poňať danú, či už nadčasovú alebo inú tému – tá makrotéma sa skladá z viacerých miditém a tie zase z mikrotém. Pri každom diele je proces k definovaniu makrotémy iný. Liminal je celý o koncepte dňa, ale každá jeho časť (ráno, poludnie, popoludnie, večer, noc) funguje svojou miditémou/midikonceptom – a tie sú viac „uzemnené“, možno vypovedajúce niečo o dnešku pred 2 rokmi. Takisto nejde o klasické vnímanie času, a hoci tam čiastočne figuruje bergsonovské subjektívne vnímanie, tam to nezačína ani nekončí. Podstatné momenty sa dejú v liminálnych lievikoch. Lucent chce s liminalom tvoriť prepojenie – časopriestor. Ale nepôjde o pripomenutie Bachelardovej Poetiky priestoru. Pracovala som aj s poznatkami súčasnej (teoretickej) fyziky.

http://www.psivino.cz/?p=1430Vo všeobecnosti ma baví prešpikovať kosť a nájsť tam živé mäso.

 

Osobně mám ráda slovo „technopoezie“. Líbí se mi ten předpoklad, že každá technologie má svou poezii. Takže – je nějaký technologický výdobytek, pro který máš slabost, který sis zvlášť oblíbila?

 

http://www.psivino.cz/?p=1437 Ja mám rada obzvlášť tie, ktoré sú vizuálne príťažlivé a ktorých sa vám chce dotýkať – Kinect na podstavci vyzerá trochu ako Johny 5. Pred 2 rokmi keď sme robili na Enter: in´ Wodies, tak sme mali Kinect stále doma na gauči a keď sme prišli domov, tak sme ho zdravili. Už máme aj ten krpatý Leap Motion, ale ten vnímam ešte ako bezidentitný. Počítač Džin je total macho. No a obzvlášť mám rada svoje zvukové hračky: zbieram lo-fi malé nástrojčeky ako Cracklebox, Korg Monotron, čí modulátory hlasu, ktoré vytvárajú zvuk na základe môjho dotyku. Momentálne zháňam ladné dievčatá: antickú hlinenú tabuľku, písací stroj a analógové panie diktafónky na kazetky.

 

Kdyby sis měla vsadit na to, co v dohledné době ještě zatočí s podobou poezie – nějaká technologie, objev v určité vědecké oblasti, společenská proměna – co by to podle Tebe bylo?

 

http://www.psivino.cz/?p=1442 Nanoboty by mi mohli projektovať básne keď spím, sledovať moje nevedomie ako ich spracováva a interpretuje a na základe toho mi vytvárať custom verzie. Ale toto sa nestane v dohľadnej dobe – to asi budeme skôr nesmrteľní.

Skvelé by tiež bolo, keby nanoboty dokázali prepojiť signifiant a signifié. Ak by som si napísala slovo a nanoboty by z matérie toho slova vytvorili daný objekt. Dalo by sa síce zhmotniť iba niečo, ale veď by som písala tie správne slová. No a samozrejme, keby dokázali z hmoty slov vytvoriť podložku, vzali by ma na nej lietať a ešte by som si k tomu zvolila nejaký sexi hlas, ktorý by mi čítal básne…

Ak chceš reálnejšiu odpoveď, na toto by bolo super sa spýtať nejakého vysoko postaveného pracovníka americkej armády – tí to určite vedia. Alebo mať napozerané japonské sci-fi a kyberpunk.

Z môjho laického pohľadu môžem len tipovať, že naozaj to tu bude viac nanobotické. Možno si budeme všetci customizovať našu realitu. Potom bude tá poézia závisieť od toho, akú ju bude chcieť čitateľ. Ak človek hľadá, experimentálnu poéziu nájde všade – bola už vpisovaná do buniek, kódovaná kade-tade, vkladaná do rôznych materiálov, je v 3D i 4D. Je mapovaná na budovy, tancovaná, ohýbaná, stláčaná a dotýkaná. Stačí len chcieť ju hľadať. Momentálne je stále intenzívnejšie prítomná gamifikácia kultúry. Ľudia sa chcú hrať – a s čo najviac vecami. Podstatné bude to, čo budú chcieť deti odchované ako digital natives. Tie berú technológie úplne prirodzene a budú na tom chcieť stavať.

Možno sa väčšmi rozvinie objektofília. Možno si budeme prirodzene čítať za pochodu, vo vlastnej augmentovanej realite. Možno budeme mať program, ktorý nám v augmentovanej realite bude púšťať básne prepojené s budovami, okolo ktorých kráčame (na tom už možno niekto pracuje). Podstatné pre literárny svet bude aj využitie snímania mozgu a ovládania na základe mysle (nad takýmto projektom s Ľubom premýšľame, ale keďže mozog je spätnoväzobný systém, neviete, čo vám takéto zariadenie môže pri dlhodobom používaní s mozgom spraviť – možno nič – ľudia si to už začali „obliekať“, možno budeme postupne múdrejší, ale čo keď to s nami pôjde postupne dolu vodou – rapídnejšie ako bez zariadenia?). Toto môže mať dopad nielen na jednoduchšiu manipuláciu existujúcej literatúry, ale aj na tvorbu príbehov.

 

Poslední otázka: mám z Tvé tvorby pocit, že je hlavně pozitivní, konstruktivní. Přesto – psala jsi, tvořila jsi někdy – nebo píšeš, tvoříš – „proti“ něčemu?

 

http://www.psivino.cz/?p=1450 Každé pre obsahuje svoje proti a v každom proti žije aj pre. Ja by som to neodlučovala. Každá deštrukcia je aj konštrukciou a vice versa. Ale v jednoduchosti, asi by som povedala, že ak „proti“, tak asi proti idiotizmu a naivite. U mňa je to tak, že každého polroka sa dosť zásadne mením (istý paradigmatický obrat) a bavia ma iné témy, iritujú iné veci, trápia iné problémy a teší čosi iné. Cca pred rokom a pol som vytvorila dve vizuálne básne – iný ster kultu faktúryKoeficient efektívneho spoločenstva, každé na inú politickú tému. Báseň 4m3 lucentu začína: Slow LOVE eNdS KO. Nie je pronárodná ani protinárodná, a možno oboje, to záleží na interpretácii. Je mojím návodom čo ja s tým, keď.

 

Olga Peková