65 Chudík

Bieda vo viazanom verši

Martin Chudík: Ukryté v dotykoch (Vydavateľstvo SSS, 2013)

I.

Spisovateľská kariéra mladého básnika Martina Chudíka (*1988) bola dosiaľ spätá predovšetkým s komunitou, ktorá sa utvorila z pravidelných účastníkov regionálnych aj celoštátnych literárnych súťaží a okrajovo aj s literárnym klubom BRAK (ktorý je vlastne z väčšej časti týmito súťaživcami tvorený). Prepracoval sa medzi tých úspešnejších: bodoval na Wolkrovej polianke (v roku 2011 získal prvé miesto, v roku 2012 sa stal laureátom), v súťaži O cenu slovenského učeného tovarišstva, v Literárnom salóne Trnava a so svojou tvorbou pre deti a mládež zaujal aj porotu literárnej súťaže O dúhovú lampu z krajiny Zázračno. Neobmedzil sa však len na súťaže, publikoval aj časopisecky (Dotyky, RAK, Slovenské pohľady, české Divoké víno) a v júni tohto roku mu vďaka Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov vyšla debutová zbierka Ukryté v dotykoch.

Chudíkovou devízou je, zdá sa, najmä schopnosť písať vo viazanom verši – aspoň to podotkol už pri odovzdávaní ceny Wolkrovej polianky predseda poroty Igor Hochel, ktorý sa neskôr aj podujal napísať k autorovmu debutu doslov. Čitateľa v ňom ubezpečí, ako to už v podobných paratextoch býva, že drží v rukách zbierku mimoriadne nadaného mladého autora: Chudík ovláda remeslo, tvorivo (a programovo) nadväzuje na to najlepšie, čo doma máme, je nápaditý, no nie experimentálny, vie byť hravý i hĺbať nad zmyslom života, je nápaditý. Jednoducho talent – síce nie „najjagavešia hviezda“, no jeho ambície sú oprávnené a kniha výrazne signalizuje jeho perspektívy (s.98-99).

Nuž, nie je to celkom tak.

 

II.

Zbierka obsahuje až osemdesiat básní, rozdelených do dvoch celkov – ŠepkanieTulák. Celky sa líšia najmä tým, že v Šepkaní autor, ako naznačuje už názov, tematizuje takmer výhradne intímnu erotickú lyriku a Tulák prináša aj niekoľko reflexívne či, povedzme, filozoficky ladených textov. Celkovo však v Chudíkových básňach dominuje téma lásky, resp. erotiky, milostného vzťahu medzi mužom a ženou.

Monotematickosť nemusí byť na obtiaž, pokiaľ sa autorovi podarí vytvoriť v zbierke dostatočnú mieru variability a vyhne sa jednotvárnosti. Na to upozorňuje v doslove aj Igor Hochel s dodatkom, že Chudík túto úlohu zvládol veľmi dobre. Opak je však pravdou. Tematická, motivická a formálna uniformita robia zbierku nudnou a jednotvárnou – to by som akceptoval možno tak v prípade, že by šlo o koncept, experiment na spôsob Johna Cagea. Chudík ale nie je žiaden postmodernista, jeho korene sú naopak v konzervatívnejšej sfére slovenskej literárnej tradície (M. Rúfus, V. Mihálik, v niektorých momentoch snáď aj lokálna ikona civilného voľného verša Jozef Urban). Je teda skôr pravdepodobné, že ide len o neželaný defekt.

V motivicko-tematickej rovine prevažujú prírodné prvky a procesy, ktoré Chudík využíva často ako metafory alebo metonymie emocionálnych pochodov lyrického subjektu: „počujem ťa rásť / do hĺbky“ (s. 7), „vyrástla si vo mne“ (s. 8), „zasadím do nás krehučké šťastie“ (s. 19), „v objatí kvitnú naše telá“ (s. 25), inokedy dotvárajú pozadie: „sovy odbili polnoc“ (s. 89), kôstky, zrniečka piesku, voda (ňou spojená hĺbka, hladina, kvapky a brehy), jablko. Výnimočné nie sú ani naivne využité prvky literárneho a hudobného diskurzu: „po strunách vo mne rezonuješ / v tónine plnej symetrie“ (s. 7), „Rýmuješ sa s mojím dychom“ (s. 10), „Večerné blues“ (s. 46). Mihnú sa aj odkazy na popkultúru – čakanie na Godota (s. 66), Hitchcock (s. 27), obraz od Moneta (s. 66), Hotel California (s. 53), ktoré ale v básňach nevytvárajú žiaden zaujímavejší intertextový rozmer (napríklad pri „Hotel California“ ide skôr o privátny odkaz, opierajúci sa o empirickú skúsenosť autora) a nakoniec dôjde aj na rustikálne motívy (pole, poľná cesta, slama) či kresťanskú symboliku (requiem, Boh, kaplnka, hriech). Častá je zmyslovosť, synestézia, obvykle však len v tej najbežnejšej podobe („voňavé túžby“, „chutíš sladko po ovocí“).

Igor Hochel má nepochybne pravdu, keď tvrdí, že poézia Martina Chudíka nie je „experimentálna lyrika, nie je novátorská“ (s. 97) – práve naopak, celkom prijíma konvenčné postupy a predstavy, nenamáha sa ich problematizovať či inovovať. Obzvlášť komické je klišéovité filozofovanie, v ktorom lyrický subjekt zdôrazňuje svoju citlivosť, pokoru, konečnosť (motív obmedzeného životného času patrí k najčastejším v zbierke): „po zrnkách sa stávam / pieskom v púšti“ (s. 29), „plyniem ako zrnko piesku / v presýpacích hodinách“ (s. 67), „som len krehká slza sveta / vyronená do vody“ (s. 68). Chudíkove filozofické skúmania vo všeobecnosti pôsobia mudrlantsky a insitne.

Táto štylizácia je však skôr vzácna, dominantne je lyrický subjekt romantickým rojkom, oddaným milencom (napr. s. 10), dokonca natoľko, že s ním objekt jeho lásky často až „zametá podlahu“ (s. 25). Týmto objektom je v Chudíkovom prípade, samozrejme, žena/y, ktorá je v živote subjektu natoľko významná, že zásadne formuje jeho ontologickú (s. 20) aj epistemologickú (s. 16) skúsenosť, navyše je pre neho erotický vzťah akousi nutnosťou, podmienkou života („oživuješ ako kyslík“). Jeho prístup k ženám a erotike je nesmelý, pokiaľ príde priamo na akt, zakryje ho – cunnilingus ako krstenie perami v lone (s. 23), penetrácia dvojzmyselne vyjadrená ako vstupovanie: „vstúpil som do teba / druhýkrát“ (s. 14).

Forma, ktorá, ako som spomínal, pravdepodobne vyslúžila Martinovi Chudíkovi úspech (podobne, ako bol tento aspekt zdôrazňovaný u jeho starších kolegov z literárnych súťaží Pavla Garana a Petra Staríčka), je sklamaním. Čitateľ sa nedočká žiadnych jazykových hier (ak teda nerátam neveľmi originálne používanie zátvorky) ani neobvyklej práce s viazaným veršom. Tu je Chudík tiež konformný, neodvažuje sa k žiadnym literárnym experimentom či problematizovaniu zaužívaných postupov. Viazaný verš slúži autorovi len ako hlavný mód vyjadrovania, nie je nijak problematizovaný a ani tvorivo využitý. V druhom pláne tiež značí príklon a východiská v určitej, niekde stále oceňovanej, literárnej tradícii. A nie je ani bez chyby: niektoré rýmy pôsobia až infantilne (slov / nezmyslov, dní / rozvidní, tebe / vstrebe etc.), dojmu nepomáha ani častý výskyt inverzií, ktoré autor používa ako pomocné barličky pri viazaní veršov. Niekedy sa do toho zapletie až tak, že výsledok pôsobí nadmieru nemotorne: „Si zradná ako hĺbka jazera / a sama nevieš, čo je na dne / možno sa niekto z diaľky pozerá / a do teba rád aj tak spadne“ (s. 26, kurzíva moja).

 

III.

Kniha Martina Chudíka Ukryté v dotykoch je sklamaním, ktoré nemá ďaleko od literárnej katastrofy. Napriek tomu, že sa začiatočníkom určité poklesky zvyknú odpustiť, osemdesiat básní, aj napriek snahe paratextov, nijak nedokazuje, že by bol autor azda výraznou postavou nastupujúcej literárnej generácie. Ako by aj mohli, keď len insitne a neohrabane papagájujú konvenčné témy a postupy, pričom nenesú žiadne známky snahy o obsahové, motivické či formálne osvieženie? Len fakt, že Chudík zvláda viazaný verš na úrovni dostačujúcej k tomu, aby to čitateľa neobťažovalo, dojem už nijak nezachráni.

Dominik Želinský