62 Sanda

Toto nie je krádež, toto je postmoderna

Nad vybranými textami Michala Šandu

Dominik Želinský

Michal Šanda (1965) nepatrí medzi tých známych, a vlastne ani tých menej známych českých autorov. Napriek tomu, že do literárneho života sa síce zapája dosť aktívne – rediguje literárny časopis Dobrá Adresa, pomerne pravidelne vydáva vlastné knihy – je stále takmer neznámy. Pre mňa by úplne neznámym aj zostal, ak by minulý rok jeho meno do určitej miery nespropagoval vo svojej výbornej monografii Česká poezie v postmoderní situaci Karel Piorecký, keď ho zaradil do básnického kvasu deväťdesiatych rokov a niekoľko jeho zbierok podrobil veľmi brisknej analýze, vďaka ktorej som sa k Michalovi Šandovi dostal aj ja – a postupne som zistil, že Šanda je autorom z prostredia v mojej tesnej blízkosti. Spolupracoval so Psím Vínom a aktívne v ňom publikoval, nedávno sa spolu s posledným číslom PV krstila aj jeho najnovšia zbierka Sebrané spí si, o ktorej ešte len bude reč. Pioreckého text ma však na Šandu pozitívne navnadil, a tak som sa teda rozhodol, že si všetky jeho knihy zoženiem a zistím, ako sa to s ním vlastne má. A má sa to s ním celkom zaujímavo. Napriek tomu, že pri komplexnom pohľade je kvalita kníh Michala Šandu neuveriteľne kolísavá a ich obsah je často obskúrny, nájdu sa medzi nimi kúsky, ktoré vyčnievajú z radu a prinášajú (resp. priniesli) zaujímavé a neobvyklé podnety.

Michal Šanda do literatúry vstúpil, ako som už naznačil, v deväťdesiatych rokoch. Zbierky z tohto obdobia podrobil celkom presvedčivému rozboru spomínaný Karel Piorecký, preto ich spomeniem len veľmi zbežne. Šanda debutoval v roku 1994 zošitkom hravých textov nadväzujúcich na tradíciu konkrétnej a vizuálnej poézie v čechách (Kolář, Barborka, Hiršal, Valoch, na Slovensku stojí za zmienku Milan Adamčiak). Zbierka obsahuje rôzne typogramy, kompozície a koláže, často veľmi vtipné, no viac než dojem serióznej zbierky, vyvoláva dojem neusporiadaného samizdatu. Dnes ju už ani nie je možné zakúpiť, na oficiálnej internetovej stránke Michala Šandu je však uverejnená jej podstatná časť. Serióznejším krokom smerom k čitateľovi bola druhá zbierka, Ošklivé příběhy z krásných slov. Kniha je koncipovaná ako uzavretý súbor. Na pozadí mozaiky krátkych zápiskov lyrického subjektu, básnických portrétov postáv v jeho okolí a mikropríbehov, sa odohráva pevná fabula. Tú prezrádzajú najmä konkrétne vedľajšie postavy objavujúce sa vytrvalo v textoch a miestami implicitne chronologické usporiadanie textov (Šanda ich síce nesignuje dátumom, no pokiaľ ale je v jednej básni niekto aktuálne živý a v druhej tesne po smrti, postupnosť je zjavná). Autor je mimoriadne flexibilný v práci s jazykom, veľmi často šikovne napodobňuje pouličný slang, z ktorého bleskove prechádza do kultivovaného monológu lyrického subjektu (ten je ale týmto slangom kontaminovaný tiež). Dej je situovaný do rôznych putík a bufetov, postavami sú alkoholici, prostitútky, pofidérne existencie na okraji spoločnosti. Vandalsky povedané – alkolyrika (dnes by asi nejeden kritik spomenul v tomto kontexte angažovanú poéziu). V rámci žánru je ale veľmi dobre zvládnutá.

Túto trajektóriu nasleduje aj ďalšia Šandova kniha, Dvacet deka ovaru, ktorej koncept je však ešte zovretejší a, na rozdiel od Ošlivých příběhů z krásných slov, nedochádza už takmer k žiadnej poetizácii, zostávajú len surové epické zápisky lyrického subjektu. Takisto jazyk „ulice“, ktorý autor používal ešte v Ošklivých příbězích… celkom úsporne, v Dvacet deka ovaru úplne prerastá myslenie lyrického subjektu. Nechcem sugerovať jednotu subjektu v oboch zbierkach, i keď Michal Šanda v rozhovoroch priznáva práve u nich určité autobiografické ukotvenie, no ich porovnanie z tohto uhla pohľadu nemusí byť neprínosné. Ústredným motívom, príbehom Dvacet deka ovaru, je vzťah medzi lyrickým subjektom a starnúcou alkoholičkou Marii, ktorý sa začína náhodným stretnutím a končí morálnym kolapsom subjektu – krádežou a podvádzaním. Na záver Šanda pripája ešte krátky katarzný text. Vedľajšie postavy sa opäť opakujú – či už je to nenapraviteľný alkoholik a povaľač Džastik, jeho manželka alebo mladá milenka Dana.

Toľkoto len na okraj, v prípade záujmu o hlbšiu analýzu odkazujem na spomínaný Pioreckého text, resp. jeho esej v Tvare 2008/5. Každopádne, už v prvých zbierkach prejavil Michal Šanda mimoriadnu schopnosť pracovať s jazykom, vnímať mimoliterárne vplyvy (vizuálne prvky v jeho poézii) a schopnosť udržať obsah svojej zbierky na uzde – teda akýsi malý konceptualizmus, ktorý sa mi v kombinácii s konvenčnou outsiderskou lyrikou celkom pozdáva.

Tendencie ako mystifikácia, konceptualizmus či hravosť, dostávajú výraznejší priestor až v nasledujúcej zbierke Metro z roku 1998, vydanej pod menom Dirty Jane – ten je ešte navyše pseudonymom ďalšej fiktívnej postavy, Jany Kroustovej, ako sa dozvieme z priloženého bookletu. Bookletu, pretože kniha vychádza v plastovom obale na CD a obsahuje, podobne ako debutové Sto a, výrazné vizuálne inšpirácie a značný zmysel pre humor. Forma hudobného nosiča, samozrejme, odkazuje na hudobný biznis a jeho kultúru.

Tam cieli aj nasledujúca antológia Blues 1890-1940 vydaná v roku 2000 nakladateľstvom Petrov v Brne, ktorá spolu s Obecní radní Stoklasné Lhoty vydraživší za 37 Kč vycpaného jezevce pro potřeby školního kabinetu (2001) Sudamerickou Romancí (2003) tvorí Šandovu voľnú trilógiu z počiatku dvadsiateho storočia. Blues 1890–1940 je z nich však najzaujímavejšia. Obsahuje päťdesiat jeden portrétov osobností čierneho blues spolu s básnickými textami doteraz neznámeho básnika a muzikanta Roberta Boyera (zatiaľ čo ostatné dve sú denníkovými zápismi a kronikou). Zaujímavou súčasťou mystifikačnej stratégie je aj mimotextová skutočnosť, že na ňu vyšla recenzia Ondřeje Bezra v magazíne Rock&Pop, ktorá knihu prezentovala ako studnicu informácií o predvojnovom blues v Amerike. Zaujímavým faktom je, že Ondřej Bezr so Šandom na jednej bluesovej antológií skutočne spolupracoval. Po otvorení Blues 1890–1940 sú hyperbola a mystifikácia evidentné už z absurdnej dĺžky nadpisov (tá je aj jedným z charakteristických znakov predošlých kníh). Literárny podvod prezradí aj kumulácia redundantných detailov hneď v predslove a neskôr aj v medailónikoch, zbytočná konkrétnosť či evidentné nonsensy. Šandova antológia je múzeom groteskných figúrok, bluesmanských karikatúr. Tematizuje mytológiu, ktorou sú opradené životné príbehy muzikantov, klišé tvrdého života na hranici zákona (druhým protipólom je predstava autora žijúceho izolovane od umeleckého sveta – slávy sa dočká buď tesne pred smrťou, alebo až po nej). Typy postáv vlastne nie sú ani príliš odlišné od pochybných existencií, ktoré boli dominantným motívom predchádzajúcich básnických súborov. Perličkou je, že niektorí z bluesmanov nesú mená skutočných osobností (napríklad zo sveta športu – Mugsy Bogues, Archie Johnson, Horace Richardson, Tiger Johnson alebo kultúry – William Shakespeare).

Básne zaradené pomedzi jednotlivé heslá sú básňami spomínaného Roberta Boyera, ktoré boli podľa predslovu objavené spolu s rôznym materiálom v Nacubeeskej okresnej knižnici. Zaujímavé na inak celkom priemerných básňach (ale môžem to vyčítať fiktívnemu autorovi?) je to, že využívajú postavy z medailónov, čím dodávajú ďalší beletristický rozmer, ponúkajú akési „zákulisné“ informácie.

Šanda zbierkou Blues 1890–1940 balancuje na pomedzí dvoch diskurzov – literárneho a odborného/vedeckého. V tomto prípade (ako inak) pôsobia literárne postupy na stabilitu odborného diskurzu veľmi subverzívne. Šanda demonštruje krehkosť jazykovej hry a to, ako jej dôveryhodnosť môže rozvrátiť aj drobná kontaminácia neobvyklými výrazovými prostriedkami.

Na zrážke dvoch diskurzov (alebo možno opozícii faktografia – beletria) stojí aj nedávna knižka Dopisy z roku 2009. Tá je koncipovaná ako fiktívna korešpondencia medzi autorom a Karlom Havlíčkom Borovským, ktorý je aj uvádzaný ako spoluautor. Borovského časť je autentická – ide o jeho listy písané bratovi Františkovi z vyhnanstva v Brixene. Tieto listy nie sú ničím viac než civilnou komunikáciou, z väčšej časti ide len o jeho zážitky, porovnávanie cien, prosbu o finančnú podporu. Takéto zobrazenie K.H. Borovského je sčasti aj demýtizáciou, ktorá ho zobrazuje nielen ako umelca a buditeľa, ale aj ako človeka s bežnými starosťami (niekde sa napríklad posťažuje, že pribral a inde zas, že ceny sú privysoké).

Namiesto brata však v Dopisoch Borovskému odpovedá Michal Šanda. Jeho listy popisujú genézu vzťahu pisateľa a akejsi „boubelatej ženy“, ktorá sa k nemu jedného dňa nasťahuje. Tento príbeh je naviac prepletený rôznymi krátkymi, viac či menej absurdnými epizódami a historkami, ktoré popri ňom subjekt zažíva. Šanda svojej fantázii medze nekladie – postavy sa ocitajú v Hemingwayovom románe, včely sa znásobujú v zrkadlách a usídľujú v skriniach, či vo svojom roji bez problémov privítajú lietajúci klitoris boubelatej ženy. Zábavné sú aj rôzne odkazy, napríklad moment, keď hlavná postava hovorí o svojom priateľovi, básnikovi Wernischovi, ktorý literatúru povesil na klinec a stal sa pekárom.

Tieto včely sú aj zásadným motívom, styčným bodom, v ktorom sa obaja autori stretávajú. Havlíček Borovský sa totiž v Brixene stal amatérskym včelárom-teoretikom, začal odoberať včelárske magazíny a postupne skupoval rôzne texty o včelárstve. Informáciami, ktoré z nich vyčítal, následne vytrvalo bombardoval svojho brata. Hlavná postava Šandovej časti sa naopak včelárstvom zaoberá prakticky, avšak len vďaka náhode. Keď sa boubelatá žena chce namaľovať, z tuby sa jej namiesto rúžu vysunie včela, vletí do kúpeľne a tam sa vďaka odrazu v zrkadle umocňuje až dovtedy, kým z nej nie je celý roj. Ten vletí do skrine a hlavná postava sa oň musí postarať.

Koncept Dopisov, na hrane medzi beletriou a duchampovským readymadeom, je neobvyklý, plodný a je škoda, že nevyšiel tak, ako mohol. Interakcia medzi autormi (ktorú mal, samozrejme, na starosti žijúci Michal Šanda) od začiatku zlyháva a ku koncu knihy klesá úplne na nulu. Komunikácia prebieha len v niekoľkých narážkach a osloveniach, inak vedľa seba plynú dva oddelené príbehy. Včelárstvo sa síce vyskytuje v oboch, no ani v jednom nehrá takú rolu, aby malo nejaký nosný potenciál pre celú knihu. Napriek nesporným literárnym kvalitám samotného Šandovho textu tak kniha pôsobí akoby sám autor nevedel, čo chce. Alebo akoby ho vlastný nápad niekedy v tretine prestal baviť.

Najnovším počinom je len nedávno pokrstené Sebrané spí si (vydané Nakladatelství Petr Štengl v roku 2012). Ako napovedá názov, ide o zmes starších aj novších textov. Napriek krátkemu rozsahu je zbierka žánrovo bohatá, obsahuje krátke drámy, básne, krátke poviedky a dokonca námety na filmové gagy. Vďaka charakteru zobraných spisov, navyše signovaných, však absentuje konceptuálny charakter a Šanda stráca pôdu, na ktorej je silným hráčom. Zatiaľ čo u heteronymického Roberta Boyera by mohol priemernosť textov jednoducho odargumentovať, u Michala Šandu to nie je také jednoduché. A pri tom, že Sebrané spí si trpí chorobou náhodne vybraných súborov – veľa priemernej vaty, niekoľko úplne zbytočných a niekoľko vynikajúcich textov, dá tá obhajoba celkom prácu. Nebolo by ale spravodlivé povedať, že je najnovšia Šandova publikácia zlá. Obsahuje zábavné autoreferenčné básne, grotesknú divadelnú hru podpísanú menom Davida Drábka a výborné básne. Jej rozháranosť je ale presne tým, k čomu doteraz ponúkal alternatívu.

Ako vlastne so Šandom nakoniec naložiť? Na jednej strane je to výborný mystifikátor a básnik, ktorý sa vyžíva v preberaní foriem, brikoláži, či v hre. Preberá postmodernú autorskú prax. Srší neobvyklými nápadmi. Na druhej strane je tu ale grafoman, ktorý tak výborný koncept ako Dopisy nedopracuje, narýchlo vydáva úplne zbytočné Merekvice Kecanice.

Michal Šanda pôsobí ako hyperaktívne talentované dieťa postmoderny, bohužiaľ s poruchou pozornosti. Za posledných pätnásť rokov sa od poézie posunul smerom k experimentu, ktorý u neho – viac ako z koncentrovaného skúmania hraníc literatúry – pramení z akéhosi ludizmu. Pri svojom hraní často narazí na zaujímavé skutočnosti, no tie ho po veľmi krátkom čase prestanú zaujímať a vrhne sa na niečo ďalšie. Je to aj jeden z dôvodov, prečo sa pohybuje na literárnej periférii. S určitou dávkou irónie si síce môžem povedať, že je Šanda kossuthovským konceptualistom par excellance, ktorého samotná realizácia myšlienky už natoľko nezaujíma. Ale keď už, zastať v polovici nie je nikdy najlepší nápad.

Každopádne, Michala Šandu treba sledovať. On totiž popri tom nekoordinovanom hraní sa, z času na čas vytvorí niečo skutočne zaujímavé.

Básně Michala Šandy ZDE.