59-60 Rehus rozhovor

vec sa má inak

Rozhovor s Michalem Rehúšem.
Kdo je Michal Rehúš?

Ak by som chcel na tvoju otázku odpovedať korektne, musel by som vedieť, na ktorú časť identity s menom Michal Rehúš sa pýtaš. Kto je občan Michal Rehúš, kto je zamestnanec Michal Rehúš, kto je pacient Michal Rehúš, kto je telesný organizmus Michal Rehúš, kto je sociálno-kultúrny konštrukt Michal Rehúš atď.? Ale nebudem to komplikovať. Myslím, že pre účely tohto rozhovoru sa viem vynájsť. Pred podobnou otázkou, akú mi kladieš, som totiž stál, keď som uvažoval o tom, aké informácie uvediem do autorského profilu v mojej zbierke. Napokon som tam napísal nasledujúcu vetu: Michal Rehúš (1982) je redaktorom magazínu experimentálnej a nekonvenčnej tvorby Kloaka. Prečo práve tieto informácie? Načo je tam rok narodenia? Čo sa chce povedať tým redaktorom? Prečo tam nie sú iné údaje? Napríklad údaje o tom, kde pracujem, čo som vyštudoval, kde bývam, kde som sa narodil, v ktorých časopisoch som publikoval atď.? Nie sú tam preto, lebo si myslím, že pre recepciu mojej tvorby nie sú nevyhnutné. A tie ostatné sú? Pravdupovediac, nie sú. Tá jediná veta plní len marketingovú funkciu – jej úlohou je propagovať náš časopis, ktorý je dôležitejší a zaujímavejší ako rozličné osobné údaje. Ďalšie nepríjemné konzekvencie (ako napr. to, že označenie sa za redaktora môže vzbudzovať dojem, že legitimizujem svoju pozíciu autora a vytváram si akúsi autoritu) sú len nežiaducim a nezamýšľaným vedľajším produktom.

Kdo není Michal Rehúš?

Michal Rehúš nie je to, čo je za hranicou množiny toho, čo je. Pre lepšiu predstavu pracujme s vymedzením Michala Rehúša, ako som ho uviedol v prvej odpovedi: Michal Rehúš (1982) je redaktorom magazínu experimentálnej a nekonvenčnej tvorby Kloaka. Michal Rehúš potom nie je to, čo je mimo uvedenej charakteristiky. Michal Rehúš nie je človek narodený v roku 1526, 1843, 1962 atď. Michal Rehúš nie je potápač, poľovník, politik, tanečník atď. Michal Rehúš nie je redaktorom časopisu Psí víno. Platí však toto pravidlo bez výnimky? Nie, pretože Michal Rehúš je aj to, čo nie je zahrnuté v prvotnej definícii. To dokazuje, že odpoveď na prvú otázku nie je komplexná. Znamená to však aj to, že nie je pravdivá?

Kdo byl Michal Rehúš?

Dovolím si tvoju otázku mierne doplniť v intenciách mojich predchádzajúcich odpovedí, čím ju chcem obmedziť na sféru literárnych aktivít: kto bol Michal Rehúš predtým, ako sa stal redaktorom Kloaky? Od roku 2007 bol známy skôr pod nickom James Juyce a svoje básne a kritiky publikoval na rozličných literárnych serveroch. To však nie je celkom správna odpoveď, pretože nevyjadruje len to, čím bol, ale aj to, čím je tak trochu dodnes. Skúsme to inak: Michal Rehúš bol študentom na vysokej škole, na ktorej v zimnom semestri 2004/2005 dobrovoľne navštevoval kurz postmoderná literatúra. Bol aj všeličím iným, ale je dosť možné, že uvedená skutočnosť pomerne výrazne predurčila jeho ďalší vzťah k literatúre.

Jaký vztah měl Michal Rehúš k literatuře před docházkou do kurzu o postmoderní literatuře a jak by charakterizoval vztah, který si k ní utvořil po návštěvě kurzu o postmoderní literatuře?

Vzťah Michala Rehúša k literatúre sa po absolvovaní kurzu o postmodernej literatúre začal problematizovať a komplikovať. Postupne vyhľadával texty, ktoré podvracali bežne zaužívané predstavy o literatúre, a našiel záľubu v literárnych výkonoch, ktoré predvádzali neschopnosť jazyka zachytiť realitu (nech už pod ňou máme na mysli čokoľvek), resp. ktoré poukazovali na jeho performatívny charakter. Tu niekde pramení jeho túžba po deštrukcii poézie, po jej karikovaní a zosmiešňovaní.

Myslí si Michal Rehúš, že jazyk dokáže/nedokáže zachytit realitu? Jakou realitu?

Azda by bolo lepšie sa spýtať, či jestvuje dajaká realita mimo jazyka. Odhliadnuc od toho, každé úsilie vystihnúť čosi, čo niekto nazýva realitou, sa Michalovi Rehúšovi zdá oveľa zbytočnejšie a márnivejšie ako tendencia spochybňovať a nabúravať tieto pokusy, resp. poukazovať na iluzívny, prípadne tautologický charakter týchto pokusov.

Producent literárního textu, který si „běžná východiska“ nekomplikuje, se tedy podle Rehúše ocitá v tautologii jako v labyrintu, z něhož není úniku?

V labyrinte, z ktorého sa nedá uniknúť, sa nachádzajú všetci, vrátane autorov, ktorí sa usilujú o subverzívne písanie. Zjednodušene povedané, zatiaľ čo prvá skupina autorov podlieha ilúzii, že prostredníctvom poézie sa dá z labyrintu nájsť východ, druhá predvádza jeho slepé uličky a nepreniknuteľné múry.

Jaké iluzi podléhá podle Rehúše druhá zmiňovaná skupina, tedy ta, která se nepokouší najít cestu z labyrintu jazyka a poukazuje na jeho neproniknutelnost?

V ideálnom prípade by nemala podliehať žiadnej ilúzii, jej stanovisko by malo byť deziluzívne. Ilúziou však môže byť spoliehanie sa na to, že jestvujú (umelecké) prostriedky, ktorými sa dá účinne napĺňať subverzívny a deziluzívny program.

Existuje tedy nějaká realita mimo jazyk? Jaká? Jaká ne?

Realitu si konštruujeme a konceptualizujeme prostredníctvom vedomia, ktoré je úzko späté s jazykom. Je možné, že jestvujú stavy (azda dosiahnuteľné napr. prostredníctvom meditácie), v ktorých je vedomie eliminované. Na tieto situácie sa však dá ťažko vztiahnuť náš pojem reality.

Michal Rehúš vydal koncem loňského roku sbírku básnických textů Program dekomunikácie. Vstoupil tím definitivně do literární komunikace a do komunikace se čtenáři mimo internet. Proč vyšel Program v tradiční knižní formě?

Aby mohol provokovať/zasiahnuť aj tú skupinu ľudí, ktorá sa k textom nedostala na internete. V tomto zmysle ide o rozšírenie bojového poľa.

Stejnojmenná báseň „Program dekomunikácie“ je jakýmsi návodem, jak se zbavit „funkčného jazyka“, a po jehož dodržení se „staneš dokonale dekomunikovaným/ dekomunikovanou“. Co si pod tím představit?

Nie som zástancom toho, aby autor dával návody na čítanie svojich textov. Skúsim však ponúknuť niekoľko možností. Báseň s názvom „Program dekomunikácie“ je ready-made – ide o mierne upravené heslo o autizme (resp. o komunikačných problémoch autistických detí), ktoré som našiel na Wikipédii. Viacerí čitatelia a čitateľky si do tejto básne projektujú svoje vlastné prežívanie, ktoré má charakter rezignácie na komunikáciu. Tento text by však mohol byť aj reakciou na všeobecne akceptované tvrdenie, že literárne texty (a umenie vôbec) by mali byť komunikatívne, čím sa vlastne kladie požiadavka zrozumiteľnosti. Ja sa však pýtam: kto rozhoduje o tom, akým jazykom by sa malo komunikovať? Kto je arbitrom, ktorý stanovuje úroveň komunikatívnosti/zrozumiteľnosti textov? Na základe akých kritérií sa meria žiadaná komunikatívnosť? Na tieto otázky by mal odpovedať každý, kto operuje s požiadavkou komunikatívnosti textu. Som presvedčený, že démon komunikatívnosti patrí v umení medzi tých najnebezpečnejších, pretože konečnou normou pre posudzovanie komunikatívnosti textov sa stáva intelektuálna a jazyková obmedzenosť arbitra.

„Démon komunikativnosti…“ – to zní! Ale neukazuje se tu nakonec snaha Michala Rehúše vymanit sebe (a čtenáře Programu dekomunikácie) z alespoň trojího tlaku – tlaku aktuální literární normy; tlaku představ „čtenářů Poesie“ či podobných zájmových kroužků o tom, jak má vypadat správná báseň; tlaku překomunikované epochy? Není to pokus vytvořit (si) svobodný prostor? Sféru, kde komunikace utichá?  

Áno, myslím si, že úsilie vytvoriť slobodný priestor, resp. oslobodiť tvorbu od rozličných brzdiacich kultúrnych a komunikačných nánosov je to, o čo by mi mohlo ísť. V takomto prípade skutočne môže komunikácia ustať, v danej chvíli totiž nejestvuje nikto, kto by konkrétnemu dielu/jazyku rozumel. Nemožno však vylúčiť možnosť, že sa časom nájde niekto, kto dielu porozumie, kto s ním začne komunikovať. Práve táto postupnosť má pre mňa ako-tak zmysel. Okolie/komunita/verejnosť by nemali tlačiť autora do jestvujúceho jazyka a rozličných umeleckých noriem, ale očakávať a vyhľadávať diela, ktoré sú pre konkrétny kultúrny kontext nezrozumiteľné a nemožné. Tie totiž upozorňujú na to, že vec sa má inak. A vec sa má vždy inak.

Ondřej Buddeus
Texty Michala Rehúše zde.