»«
Vraj zvolali poplach.
Obnovili spojenie s povrchom obruče.
Cítili, že visia,
v podvedomom rytme utekajú s vetrom,
alebo sa len kníšu ako zvon,
čo tesne pred dopadom praskne.
Prehliadka z výšky.
Silná škrupina,
po ktorej sa kĺže daktyloskopický odtlačok.
Zmenšovanie,
let cez hmlu rozloženú ako kráľovstvo.
Premnožené vtáky sa nedajú rozlíšiť
od zablatených šiatrov dolu na zemi,
až kým neopadne najspodnejší lak
a pod obalmi sa ukáže červená.
Šiatre sa s klepotom ťahajú až na obzor,
postavy v diaľke, otočené chrbtom,
stehy na plášťoch miestami chýbajúce.
Červy sú oproti nim malé a rýchle.
Útli ľudia, zapriahnutí bez špagátu –
Odmyslení.
Možno niečo na konci ostane
a nadýchne sa týmto smerom.
»«
Vynoriť sa na brehu a neschnúť.
Sledovať zvyšky strasenej vody.
po kvapkách spojené naspäť do seba.
Kalichy sú citlivé, odvedú, čo sa dá.
Lupene a iné soľné štruktúry
preliezajú kožou vo chvíľach stíšenia membrán
dnu a von.
To nič, tvoj nimi obrastený tieň
sa dostane ďalej.
V múroch zo skál
chodidlá
uložené jedno vedľa druhého.
Lepšie nimi vnímať,
v úplnej tme jaskyne overovať sústredené oká,
uhlíkom obchádzať kružnice,
rozvinuté povedľa stien.
Až kým nezaniknú v prachu
vlastným odtlačkom.
Nebežať.
Odporúčané a neškodné cesty obísť,
vyberať si nezmyselne kruté, pichľavé,
kde na trase nepodajú ani nápoj.
Všade smrť, všade hovädzie kosti
v zemi, na tanieri.
Až ráno zistiť, ako veľmi si sa minul,
ako si sa nerátal.
»«
Sobota, na hromozvode plieska igelit.
Listy gaštana sa trú
o zvlnenú strechu nad vchodom
a brechot vonku
je len cudzie stretnutie.
Návštevy – smiech, cinkanie príborov a vône.
Posielame k sebe svoje rodiny,
rituály sú jasné, zvonku menej.
Dupot detí medzi dvoma izbami
prechádza cez neviditeľné priečky
ale dosť hrubé stropy.
O chvíľu už stoja na zastávke.
Vytrávili, mohli ísť.
Koleso vtlačí stratený šál do špiny,
kým oni sa už budú mračiť na šoféra
aj na otca.
Obyčajná radosť osamieť je čistá,
na parapete sa chlad zastaví.
Ostanem visieť perou na šálke
počkám, kým sa okno samo dovrie
a hádam, ako veľmi.
»«
Pri každom pohľade von
pribúdajú okná – riadky na výkrese.
Miznú pomocné čiary,
zväčšujú sa vzdialenosti nosa a pier,
len malé výpočty na okraji ostávajú
ako tetovanie.
Vynárajú sa nové záhyby,
slučky, zárezy na hranách.
Len na koži si zaslúžia názvy
zložené z dvoch slov, ako mená pre zvieratá,
ku ktorým majú v behu blízko.
Máš hlad,
ale doma je len múka, vanilín, soľ a voda.
Čo zjesť, a nerozkvitne v krku ako brošňa?
Ako nedať ruku nožu,
keď smrť trieska,
búcha odvedľa
a nosí malé pozornosti.
»«
Leto, listy prečerpali cez žilnaté povrchy
zvyšný kus svetla.
Cesty sa už nedali rozbaliť ako matrace,
neviedli domov,
len sa pohodené zatáčali do seba.
Pes sa oprel o strom
a viac nehľadal.
Blato a hrdzavá sponka na chumáči trávy
ostala navždy na mieste.
Zima, zmes odpadkov a snehu.
Dvor pod sklom ľadu,
ešte teplý od úteku.
Psy rozmiestnené rovnomerne
nachodili veľa obrazcov.
Na okrúhle dvere sa nezvoní,
tak škriabať.
Stačí sa len lepšie pozrieť
a uznať dokonalosť:
vylomené časti
prilepil mráz.
»«
Tvoja dcéra je mladá,
divá, kričí na topiace sa oblaky.
Čím sú väčšie,
tým sa jej pod nimi lepšie beží.
Ohromujúce kusy krajiny sa odlupujú
a samé sa jej kladú pod nohy.
Nevšíma si ohnuté slnečnice
a pod nimi odpadky,
ku ktorým sa načahujú ich
ťažké kvety.
Myslím, že uškrtenie,
povie lekár a skúsi tep.
Karoséria na parkovisku –
miesto diania.
Kelímky s kávou sa triasli
ako pri naozajstnej jazde.
Uložíš jej ruky
a pripravíš hudbu.
Prázdne zvuky sa naplnia,
len počúvaj.
Vidíš ju v tme,
ale kužeľ svetla spod chóru
nestačí.
Nemení sa nič.
Slnko sa cedí cez kopce
ako na začiatku.
Nevypočuješ všetky skladby,
nepokrájaš všetky noci.
Oblaky budú svietiť
a ty sa budeš smiať
so zloženými rukami,
alebo ďalej prišívať kvety
k obrusom, z ktorých vypadli.
Budeš sa klamať na úsvite
a preceňovať svitanie.
Porcelán
Na začiatku len chudé dievča
Otvorilo ti oblečené vo včerajšom
tričko tesne nad zadok, odstrihnuté nohavice
Dvere pritlmili hlasnú hudbu
Ty – celkom nové šaty, vlastné prezuvky
niečo známe na tom čudnom mieste
Mala si chuť všetko poukladať
jemne odkopávať pomiešané páry topánok
aby si sa dostala ďalej dnu
Ležali všade, ale môj neporiadok
sa ťa ešte netýkal
Preplnený byt, neznámych nepočítaš
okrem nich tu nikto nie je
Sadneš si na jednu z dvoch stoličiek
v malom jedálenskom kúte
„Čo ti to pripomína?“
Podáš mi niečo zabalené v mäkkom papieri
– kúsok svojej sošky
Prerezala ho na jedinom mieste
kde nebol mokrý od krvi
»«
Nemusela si to robiť, a predsa je postlané
Každú chvíľu je nemožnejšie ustúpiť
zelené tiene sa rozpadajú
rozochvená ruka chytí niečo iné – listy amarylis
Okolo postele po každej strane pás koberca
Všetkého je tu málo
Aspoň ústa máme na mieste, tam
kde sa na povrchu vytvorili praskliny
Tenké, nič nimi neprejde
Nikdy sa nedotkli, ešte na to nebol čas
Studenou hrubou dekou si prikryješ zvyšok tela
ktorý sa ešte chce objímať
Biele okná vrhajú tvrdé svetlo
na naše odlomené ruky
»«
Auto necháme blízko, chvíľu pôjdeme pešo
Opatrne, v tme je ťažko odhadnúť
aby si sa na cestičke pomedzi stromy nepotkla
Je zima a biela strieda bielu
až z toho oslepneš
Aj keby všetko zastavené v čase
zavislo na mrazivých nitiach vzduchu
a ruky sa nedali
oči sa nestratili v klzkom vodnom závoji
Ani keby sme sa zomleli na porcelán
a zmiešali sa so všetkým
čo je hladšie ako koža
biele v tvári
ani vtedy by sme nemohli byť spolu
Nemusíme nosiť iné farby
len sa dívať, ako sa glazúra vypáli do kože
Nedať sa rozbiť
neprijať na povrch žiadne vzory
Ostanú len sochy, ktoré si to za nás dovolia
nezmäknú, zlejú sa
do jednej ženy
»«
Mesto sa stále rozširovalo
už dávno sa nedalo prejsť celé v ohraničení minút
ale mali sme pocit, že sme tu
Na poslednú chvíľu sa nám podarilo
spojiť prázdne časti do jedného veľkého úlomku
Nikam nezapadal, ale zarezal sa o to viac
pod niektoré naše telo
do zbytočnej dlane
»«
Srdce ti prudko bije
keď otvoríš náhodnú stranu
„Musíme robiť všetko pre to
aby sa nestretli žiadne z našich rúk“
Hodíš nové biele dni doprostred
Ovládaš sa, aby si nenasadla do vlaku
pristaveného v protismere
Tmavé dutiny
rozmýšľaš nimi, ničím iným
svalmi, ktoré inak nepoužiješ
Biela hmota je plná neznámych miest
ale kde je bolesť
to vieš najpresnejšie
Posledný spoj vedie už len domov
Rozmýšľaš plytkým dychom
z diaľky je podľa sklonu tela
a slabých pohybov hrude vidieť
že neveríš
Vypáliš, rozbiješ, odhodíš
a znovu načrieš do starej hliny