23.2.2022
ráno robiac volské oko
vtlačím vlhký prst
do soli
olížem
–
potrebujem aspoň niečo cítiť
***
snaha o písanie prevracia pestrosť očakávaní
chcela by som rozprávať o starkej, jej mäkkých dlaniach
ako vstávali za tmy v nočných košeliach bosé
ako sa ich nohy strácali v čiernej tráve zbierali vodné perly
ako sa telo malého dievčatka pokojne ponára
do záhradnej vane obklopenej čerešňami marhuľami slivkami
ako jej černejú prsty od orechovej mladosti
nechty od skúmania tvrdosti pôdy
stojí v pamäti zahalená do bielych závesov pádu lupeňov
zo starovekej višne
pozerá dopredu pripravená na objatia neistoty sveta
namiesto toho sú moje slová zakaždým ťažšie
zavejú sa do spleti údernej pravdivosti
a padajú padajú padajú bombami
hranice bezpečia
všetko sa tu zmenšilo
stoličky stoly
sedačka kde spával starý otec
záhrada a psia búda
vzdialenosť od premrznutého prahu
do chlieva
stískala svojimi
mäkkými dlaňami
tie moje malé
v tichosti ma viedla
cez krajiny izieb
pomaly nesmelo
ako prvý sneh
náhlivo zatvárala dvere
stláčajúc predtuchy
ranný roztúžený súmrak
nohy sa zamotávali do koberca
strácali sa v jeho vzoroch
každý krok –
získanie sily a
zároveň jej stíšenie
sme v poslednej izbe
skús zabudnúť na svet
za týmito stenami
dotkla sa prstami
suchých kláves
zahrala falošne
ako z iného života
na chvíľu
prerazí prasací krik
červenými teplými prúdmi svetla
sa tvorí ďalší deň
***
nepočúvať nepočuť nebyť počutou
krajinou človekom mestom miestom telom
naučiť sa toto remeslo odznova
nastražovať uši počas západu slnka
počas rachotu neba príbehov sŕdc
stojíte pozeráte sa na seba
koľko ste mali spoločného
čo všetko ste stratili
dotýkať sa dlane so zavretými očami a
spomínať na krajinu detských výletov
nohy v studenom jazere
prsty splietajú poľné kvety do vencov
tvoja pamäť moja pamäť
dovoľ mi znovu byť počutou
opuchlo okenné sklo
cez bubliny vzduchu vidím
lampu plaziacu sa hore dole
nezastastaví sa
noc šteklí domov pocitom viny
varuje ho ako kedysi
zahaľuje prchavou nehou
zahrieva svojím neistým dotykom
zatriasla sa temná tiaž neba
a zrazu na dvore
spod kameňov sa objaví
lepkavá teplá krv
***
ležím na zemi
kolenami počúvam srdce
vtláčajú sa mi do hrude
koža sa mi odlupuje z nôh
padá premárnenou únavou
okamžite vyrastie nová vrstva
od malých prstov spája sa priestor
medzikolenný medzilopatkový
prepája kontúry opuchnutého tela
mení ho na ucho
čo počúva
nový bezpečný svet za oknom
úkryt
vojna ma naučila dýchať celým telom
chodidlami v noci
lakťami počas behu
dlaňami počas dotykov
pľúca mi upchala zeminou
je ťažké rozprávať
takmer nemožné
nedávno začalo z hliny niečo klíčiť
našepkáva mi príbehy z minulosti
modlí sa za mňa
svieti počas nebezpečenstva
hreje ľad kostí
možno mi to raz prerastie nad hlavu
a stane sa novou strechou
***
ukázalo sa, že na fotografie
zničených domov
zhorených áut
končatín v tráve
soli zamrznutej na očných viečkach
terorom oďobanú krajinu
tmavé studené steny
sa dá zvyknúť
***
túto báseň som napísala v roku 2019
keď lvivská jeseň šuchotala básňami
umučených básnikov popravených básnikov
domov mal medeno chrumkavú vôňu istoty
bol chladný priestranný sychravý
aby som ho spoznala
nepotrebujem ani zrak
každý pohyb zahaľovala
spomienka na jablká v tráve
nekonečnosť záhrady detstva
ranné palacinky s mliekom
chladnúce chodidlá na verande
počas sledovania prameňov dažďa
dnes jeseň v meste stráca presnosť
ostrosť istoty
jediná vec sa však stále nemení
tieto jesene
ich lístie
tieto dažde
ich deriváty
nemôžu obsahovať
nás všetkých naraz
tvôj domov
môj domov
sa bohužiaľ taktiež
nezmestí
letmo
prechádzať sa týmto mestom
je ako neustále sa rezať o sklo
zakopávať o tiene stromov
topiť sa v múroch mestských hradieb
magnetický pocit prítomnosti
ako keby sa snažíš odchytiť v zrkadle vody
dotýkaš sa rúk bývalých milencov
nakukávaš do okien bytov, kde kedysi
vyžarovalo teplo tvojho tela
pozeráš sa hlboko do očí cudzinca
ktorého si si pomýlil so starým priateľom
a hľadáš niečo hľadáš niekoho
ako poslednú záchranu pre útekom