Diorama I – bildungsroman
návraty ma robia priesvitnejším
vo vytvorenom priestore zastavujem niekoľko dní deja
a skracujem cesty
posledný zásah pinzetou porušuje pravidlá
ľudí nahrádzam zvieratami
so stiahnutými oknami počujeme hustotu štrku
hluk vedľajších ciest a nárazy do bezvetria
štiepenie hudby a letargickej fantázie
vysadíš ma do povedomej, ale nespoľahlivej scény
v tempe dňa preležaného v posteli a odmietnutých stretnutí
neviem odsledovať ani popísať tajný život
na okrajoch môjho mesta
In the summer Till the sun sets me ease
In the summer Till the sun sets me ease
august steká po prstoch a tuhne ako lepidlo
ak sa niečo stane, nebude to medzi našimi známymi
ale v nepublikovaných postoch
(bez svedkov a vysvetľujúcich emojis)
mýty tu už niekoľkú sezónu nefungujú
vlastníci ich stiahli na zadné dvory
a nechávajú pomaly hrdzavieť
prerásť divokými rastlinami
pohľad z dvora, alebo medzimestskej asfaltky:
zlatá hodina je len krajšie oslovenie pre koróziu
silná žiara nám reže do očí až kým
Perzeidy nezačnú rozrážať hladinu bagroviska a zátoky
ako očká na silonkách
rozlúčime sa ako postavy bildungsromanu
v ktorom nikto nedospel
žihadlá a bodavé ústroje som amputuval zatiahnutím okna
Diorama II – „unnamed road“
Vo vysokej tráve ležia obvody stavieb
hrdzavá brána s výstrahou a odfarebné nebo
keď zaspávam
hrdzavá brána s výstrahou a odfarbené nebo
keď mi niečo pripomenie
hrdzavá brána s výstrahou a odfarbené nebo
keď sa snažím na nič nemyslieť
po návrate sa zobudím
vždy v rovnakej polohe ráno ako pád mocnosti
strata satelitných oblastí pôvodných zdrojov
koloniálneho bohatstva
toto miesto mi je povedomé/ radová zástavba
sa tiahne v zadnom okne rodinného kombi
spolu s miestami ktoré sme vynechali, alebo nechali pridlho mimo dohľad
si teraz zoberú naspäť aj to, čo im nepatrí
ostali mi vtipy o Detroite a prázdne smsky
hladina pod sinicami telo nájdené na okraji bagroviska
/ rýchla zmena témy – volanie z neznámych čísel /
bez záhadných okolností, alebo kruhov v obilí
leto stratilo hlas skôr, než nastala rovnodennosť
zabudnuté víkendy vyklíčili na parapete
cítil som ich mokvanie
keď otvárala dvere do izby
Diorama III – melodráma
z maximálneho priblíženia rozbolia oči a reč sa zleje do ruchového efektu
Doyoulikethesunshinedoyoulikethesnow? Doyouwannatalkaboutitorbealone?
vety sa obtierajú ako náboje o ramená a hrudníky v akčných filmoch
v tretej dioráme nenájdeš asfaltky, chodcov, taxíky, výlety ani metro
ostalo tu iba pár vedľajších postáv a v smere ich pohľadu sa rysuje rovnaký záver:
priestrel a ošetrenie v byte na opačnom konci scény:
Says it was poison
So I guess I’ll go home
chýbajúce súvislosti zošívam políčkami z cartoonov
aby som si posledných 150 dní zapamätal ako súvislú noc,
kde svet tvoria angličáky s vybitými sklami a legové figúrky, občas bez končatín, zato so zreničkami od okraja po okraj
Diorama IV – v pohybe
Núti ma to tu plakať
keď vyhadzujem obsah kamery a vreciek ako krátke etudy
náznaky a varovné signály si aj po prevlhnutí udržiavajú ostré konce
a režú brušká prstov – poď sa baviť zmenia rezom na
výpustky pri rozzáberovaní, nádychy gumených žralokov
ležiacich na stole s vytrčenými plutvami
ak si prelistuješ archívy
grafiky alebo fotky 19. a 20. storočia
hugo steiner-prag (…) ad.
uvidíš, že okrem žiaroviek, čiernej kože a typografie v uliciach
sa už veľa vecí nezmení
len mobilita mi prerastie cez hlavu
hranice sa nepreskakujú ako ploty a sprítomnenia majú príliš kolísavú kvalitu
nosím so sebou skrčený hlas a obľúbené časti tvojich hlasoviek
ale jediné miesto kde strávime čas naozaj spolu
je neprečítaná pošta
Diorama V – Magic City
vo vzájomnom objatí
by som aj nás exponoval ako začiatok slasheru
odkrývať obojsmerný vzťah medzi spomienkami
a miestami kde sa reprízujú:
izby oddelené širokou, nevetranou chodbou
nezačínam tu nový deň, ale choreografiu
v rozvírenom prachu sa zdvihne
ruka ktorá mi nepatrí a dopadne na tvrdý matrac
povedz si, či by ťa uspokojilo svetlo z okna s výhľadom na zrušenú večierku
alebo park neprijímajúci návštevy ?
najlepšie otázky vždy položia neživé predmety
čo sa stane s tebou
čo sa stalo s Hanou
čo sa deje s Kristiánom a Nikou
snažím sa odpovedať v kapitolách a pevných oblúkoch
ale pri odchode si každý odnáša
svet presne tak malý a rozvrátený
ako si zaslúži