KÁBUL
1
Keď nastala jar, bola opäť vojna,
a dávali sme pozor, aby sme slnko,
ako sme sa naučili, mali vždy za naším
chrbtom. Na terasách všetkých tých čajovní
na kábulských bulvároch sme obsadili
vždy rovnaké miesta (tie chrbtom
k slnku), takže všetkým dievčatám, ktoré
vtedy ešte denne prichádzali do čajovne, zostali
už iba tie druhé, tie na slnku.
Zatiaľ čo dievčatá, aby nás videli,
museli žmúriť proti svetlu,
my sme mohli na dievčatá pozerať bez
žmúrenia. A kým ony mali oči kvôli
slnku takmer úplne zatvorené (takže
my sme v ich očiach vlastne už
neexistovali), pre nás, keď sme
týmto spôsobom (s veľkými očami) pozerali na dievča,
nič, nič nebolo viac (nič viac tam
nebolo?) než ona… Jej pokožka taká svetlá, že
šlo vidieť dreň jej kostí… Šatka
na jej vlasoch znamenala viac než svet.
2
Zomrieť pre ňu bola ešte maličkosť. Prinajmenšom
rovnako dobré bolo tu takto, so slnkom
za chrbtom, sedieť a pozerať na
dievčatá. Ako tam tak sedeli, slnko
v tvári, oči (čiernou orámované)
privreté, musel som zakaždým znovu – to si
ešte pamätám – myslieť na hrozno… Nie
na Koraly, Perly & Rubíny, ale na
hrozno, biele, také s veľmi,
veľmi svetlou dužinou… Ale v skutočnosti,
čo sme videli, to je predsa zrejmé, nebolo hrozno (či
Koraly, Perly & Rubíny),
ale iba: dievčatá – dievčatá s veľmi,
veľmi bielymi viečkami, dievčatá, biele od
slnečného svetla, v ktorom sedeli, zohriate
slnkom, a oči zatvorené… Boli to biele,
krištáľovo čisté bobule hrozna. Všetko od neba
po zem bolo naplnené ich vôňou.
3
Pre nás to mohlo takto
(terasa čajovne, slnko, dievčatá
na slnku) pokračovať na veky, ale: presne
takto to nešlo, nie tu u nás, tu v Kábule,
vonkoncom nie tu, u nás, v Kábule, keď
nastala jar… Keď nastala jar,
bola znovu vojna a cez vojnu sme nevideli
žiadne dievčatá, nešlo to, akoby aj,
zomierali sme však pre ne – to bola (to sme,
ktorí sme tam vtedy sedeli, vedeli tiež)
vojna: zomierali sme pre dievčatá, ktoré ani
neexistovali… Bola tam iba čajovňa a,
tam na slnku, dievčatá. Videli sme tie
tváre, svetlé a nevýslovne jasné… Čo
sa v nich zrkadlilo, rozžarovalo svet.
REALISTI
Vtedy sme ešte žili ako Balzac
od pôžičiek na zálohy k tantiémam
z kníh, ktoré ešte neboli napísané –
za názvy sequelov k treatmentom debutov,
ktorých dátum vydania nebol určený,
sme v celom Paríži získali kredit,
ktorý sa nám ako budúcnosť javil: neobmedzený.
Až neskôr: stali sme sa podobní Flaubertovi,
nasťahovali sme sa znovu k matke, naspäť na povalu,
a písali – nie: škrtali, škrtali viac, ako sme písali,
kričali sme si pre seba celý deň jednu jedinú vetu (tú prvú),
kým sme neprišli o hlas…
Večer čo večer,
keď v župane schádzame k raňajkám,
platíme mlčky
za každé jedno slovo.
„ODBORNÍCI NA VZŤAHY“
Nie všetky kamene sú trollovia, ale všetci trollovia
ovládajú umenie správať sa ako kameň
do takej dokonalosti, že dodnes nebol
spozorovaný jediný troll,
ktorý by stavbou tela & spôsobom života nebol
kameňu podobný
ako jeden okruhliak, balvan, druhému…
Napriek tomu: Oplatí sa naďalej kamene
celkom presne, neprerušovane (najlepšie: bez žmurknutia)
pozorovať: ich zosuv, ich „eróziu“ –
nakoniec, ako vieme, „dodnes“
nie je práve najdlhší čas
pre kamene – dokonca ani tie,
ktoré sa ako trollovia, ktoré sa ako kamene
správajú, správajú.
HAD
Ja som hada nikdy nestretol. Bola to žena.
Žena ho videla, nie ja. Áno, viem,
že hady neexistujú. Hady neexistujú.
Aspoň nie u nás, u nás v záhrade –
to som žene povedal bohvie koľkokrát.
V našom okolí sa vyskytuje asi tak veľa
hadov, povedal som jej, ako anjelov.
Ale žena funguje inak. Žena vidí hady.
Žena sedí celé dni vo svojej tmavej kutici –
a vidí hady. A ja, ktorý denne vonku
dole pri rieke strihám stromy, ja:
nevidím nič. Nič, okrem trochy žltého lístia a
čiernych vetiev,
čiernych, tenkých, hladkých vetiev,
ktoré vyzerajú ako čerstvo orezané a
plavia sa proti prúdu.
DUNAJSKÁ ROVINA, DECEMBER
(KADDISH)
Pre J. & M.
Kráčam k zasneženým horám
popri rýchlostnej ceste
cez maras polí
ťažkopádne sa brodiac
& pri každom kroku
sa oba mŕtve plody
v skúmavke mojej lebky
pohnú so mnou.
Nemôžem prestať:
tehotný kráčať
s týmito dvoma
cez maras polí
s touto skúmavkou na pleciach
ťažkou
ako dve skutočné deti.
Toto je môj starší: vek mínus osem mesiacov.
& toto môj najmladší: mínus šesť.
„Zvláštne,“ poviete si, „to je ako u Woodyho Allena!
Veď viete, vo filme Láska a smrť, hneď na začiatku,
starý Gregor, ktorý je mladší ako mladý Gregor.“ –
ale ja…
sa nesmejem. Nesmejem sa. Kráčam
smerom k zasneženým horám
popri rýchlostnej ceste
cez maras polí
so skúmavkou na pleciach
namiesto lebky
& pri každom kroku,
s každou špinou otázkou, ktorú môj krok nadhodí
„Čo bolo… Čo by bolo keby Prečo…“
pohybujú sa obaja,
kopú obaja maličkí
v mojej večne tehotnej lebke
ako dve skutočné deti.
GRÓNSKO, chumáčovito. Pod snehom
už klíči lepší život. Ale napriek tomu
sme ovce, nie: lode, áno, archy –
nezlomné pri hľadaní
toho najmenšieho
najväčšieho ostrova na svete.
NAHRÁVACIE ŠTÚDIO, v ktorom spíme,
zaznamenáva každý tvoj nádych.
Vymením si štuple do uší
za slúchadlá –
neskôr, sám vo svojej rakve.
NAHUATL
Si
kvet a pieseň,
nepochopiteľná ako
zajac na Mesiaci,
a nikdy nie si
tam, kde
dym stúpa,
vtáky vzlietajú
a ja
ťa hľadám.