Andreas Unterweger: Dunajská rovina, December

KÁBUL

 

1

 

Keď nastala jar, bola opäť vojna,
a dávali sme pozor, aby sme slnko,
ako sme sa naučili, mali vždy za naším

chrbtom. Na terasách všetkých tých čajovní
na kábulských bulvároch sme obsadili
vždy rovnaké miesta (tie chrbtom

k slnku), takže všetkým dievčatám, ktoré
vtedy ešte denne prichádzali do čajovne, zostali 

už iba tie druhé, tie na slnku.

Zatiaľ čo dievčatá, aby nás videli, 

museli žmúriť proti svetlu,
my sme mohli na dievčatá pozerať bez

žmúrenia. A kým ony mali oči kvôli 

slnku takmer úplne zatvorené (takže
my sme v ich očiach vlastne už

 

neexistovali), pre nás, keď sme 

týmto spôsobom (s veľkými očami) pozerali na dievča,

nič, nič nebolo viac (nič viac tam

 

nebolo?) než ona… Jej pokožka taká svetlá, že

šlo vidieť dreň jej kostí… Šatka

na jej vlasoch znamenala viac než svet. 

 

2

 

Zomrieť pre ňu bola ešte maličkosť. Prinajmenšom

rovnako dobré bolo tu takto, so slnkom 

za chrbtom, sedieť a pozerať na

 

dievčatá. Ako tam tak sedeli, slnko

v tvári, oči (čiernou orámované)

privreté, musel som zakaždým znovu – to si

 

ešte pamätám – myslieť na hrozno… Nie 

na Koraly, Perly & Rubíny, ale na

hrozno, biele, také s veľmi,

 

veľmi svetlou dužinou… Ale v skutočnosti,

čo sme videli, to je predsa zrejmé, nebolo hrozno (či 

Koraly, Perly & Rubíny),

 

ale iba: dievčatá – dievčatá s veľmi,

veľmi bielymi viečkami, dievčatá, biele od

slnečného svetla, v ktorom sedeli, zohriate

 

slnkom, a oči zatvorené… Boli to biele

krištáľovo čisté bobule hrozna. Všetko od neba 

po zem bolo naplnené ich vôňou.

 

3

 

Pre nás to mohlo takto 

(terasa čajovne, slnko, dievčatá 

na slnku) pokračovať na veky, ale: presne


takto to nešlo, nie tu u nás, tu v Kábule,

vonkoncom nie tu, u nás, v Kábule, keď

nastala jar… Keď nastala jar,

 

bola znovu vojna a cez vojnu sme nevideli

žiadne dievčatá, nešlo to, akoby aj,

zomierali sme však pre ne – to bola (to sme,

ktorí sme tam vtedy sedeli, vedeli tiež)

vojna: zomierali sme pre dievčatá, ktoré ani

neexistovali… Bola tam iba čajovňa a,

 

tam na slnku, dievčatá. Videli sme tie 

tváre, svetlé a nevýslovne jasné… Čo

sa v nich zrkadlilo, rozžarovalo svet. 

 

 

 

REALISTI

 

 

Vtedy sme ešte žili ako Balzac
od pôžičiek na zálohy k tantiémam
z kníh, ktoré ešte neboli napísané –

za názvy sequelov k treatmentom debutov,

ktorých dátum vydania nebol určený,

sme v celom Paríži získali kredit,

ktorý sa nám ako budúcnosť javil: neobmedzený. 

 

Až neskôr: stali sme sa podobní Flaubertovi,

nasťahovali sme sa znovu k matke, naspäť na povalu,

a písali – nie: škrtali, škrtali viac, ako sme písali,

kričali sme si pre seba celý deň jednu jedinú vetu (tú prvú),

kým sme neprišli o hlas… 

Večer čo večer,

keď v župane schádzame k raňajkám,

platíme mlčky

 

za každé jedno slovo.

 

 

„ODBORNÍCI NA VZŤAHY“

 

 

Nie všetky kamene sú trollovia, ale všetci trollovia
ovládajú umenie správať sa ako kameň

do takej dokonalosti, že dodnes nebol

spozorovaný jediný troll,

ktorý by stavbou tela & spôsobom života nebol 

kameňu podobný

ako jeden okruhliak, balvan, druhému…

 

Napriek tomu: Oplatí sa naďalej kamene

celkom presne, neprerušovane (najlepšie: bez žmurknutia)

pozorovať: ich zosuv, ich „eróziu“ –

nakoniec, ako vieme, „dodnes“

nie je práve najdlhší čas
pre kamene – dokonca ani tie,
ktoré sa ako trollovia, ktoré sa ako kamene

 

správajú, správajú. 

 

 

HAD

 

 

Ja som hada nikdy nestretol. Bola to žena.
Žena ho videla, nie ja. Áno, viem,
že hady neexistujú. Hady neexistujú.
Aspoň nie u nás, u nás v záhrade –
to som žene povedal bohvie koľkokrát.
V našom okolí sa vyskytuje asi tak veľa

hadov, povedal som jej, ako anjelov.

 

Ale žena funguje inak. Žena vidí hady.

Žena sedí celé dni vo svojej tmavej kutici –
a vidí hady. A ja, ktorý denne vonku
dole pri rieke strihám stromy, ja:
nevidím nič. Nič, okrem trochy žltého lístia a

čiernych vetiev,

čiernych, tenkých, hladkých vetiev,
ktoré vyzerajú ako čerstvo orezané a

 

plavia sa proti prúdu. 

 

DUNAJSKÁ ROVINA, DECEMBER

(KADDISH)

Pre J. & M.

 

Kráčam k zasneženým horám

popri rýchlostnej ceste

cez maras polí

ťažkopádne sa brodiac

& pri každom kroku 

sa oba mŕtve plody

v skúmavke mojej lebky

 

pohnú so mnou.

Nemôžem prestať:

tehotný kráčať 

s týmito dvoma

cez maras polí

s touto skúmavkou na pleciach

ťažkou

ako dve skutočné deti.

 

Toto je môj starší: vek mínus osem mesiacov.

& toto môj najmladší: mínus šesť.

„Zvláštne,“ poviete si, „to je ako u Woodyho Allena!

Veď viete, vo filme Láska a smrť, hneď na začiatku,

starý Gregor, ktorý je mladší ako mladý Gregor.“ – 

ale ja…

 

sa nesmejem. Nesmejem sa. Kráčam

 

smerom k zasneženým horám

popri rýchlostnej ceste

cez maras polí

so skúmavkou na pleciach

namiesto lebky

& pri každom kroku,

s každou špinou otázkou, ktorú môj krok nadhodí

„Čo bolo… Čo by bolo keby Prečo…“

 

pohybujú sa obaja,

kopú obaja maličkí

v mojej večne tehotnej lebke

 

ako dve skutočné deti.

 

GRÓNSKO, chumáčovito. Pod snehom

už klíči lepší život. Ale napriek tomu

sme ovce, nie: lode, áno, archy –

nezlomné pri hľadaní

toho najmenšieho

najväčšieho ostrova na svete.

 

NAHRÁVACIE ŠTÚDIO, v ktorom spíme,

zaznamenáva každý tvoj nádych.

Vymením si štuple do uší

za slúchadlá –

 

neskôr, sám vo svojej rakve.

 

 

NAHUATL

 

 

Si

kvet a pieseň,

nepochopiteľná ako

zajac na Mesiaci,

a nikdy nie si

 

tam, kde

dym stúpa,

vtáky vzlietajú

a ja

ťa hľadám.