Konečná
Čelné sklá si olizujú rany, posledný – a prvý – tohtoročný
sneh sa kláti ulicami, z konečnej na konečnú. Spolu
spoznávame svet semaforov, jediných svetiel na našich
cestách. Pred polnocou rátame drobné, ukladáme si ich
do úst a odprevádzame sa po električkových tratiach.
Celá štvrť sa skryje do smetných košov. Prichádzame medzi
bežcov, psičkárov, rodiny s deťmi. Do lesa s menami
vyrytými do kôry.
Posledná šanca obrátiť sa a odísť. No keď už máme miazgu na
rukách a sneh vo vlasoch, bola by škoda nepokračovať.
Ani trochu si nezablatiť goretexové bagandže.
Bola by škoda vedieť, kde tento les končí, a vrátiť sa, akoby sa
nič nestalo.
Meno mesto zviera vec
Meno, na ktoré myslím, kľučkuje pomedzi stromy. Má predkus,
v jeho hánkach pulzuje minulý čas a prastaré tradície,
ktorým ja neverím. Toto meno si nesie poznávaciu
značku zďaleka, spoza hôr, riek, kaňonov, púští, iných
vesmírov a upchatých rigolov.
Rád by som si myslel, že mu rozumiem – prečo sa smeje jednou
stranou tváre, prečo sedáva v zhasnutých izbách, prečo
si žmolí rukávy, prečo sa stále škriabe na nose. To meno
som si zakázal, pretože trúchliť sa dá aj hnevom.
Toto meno si kedysi odniesol môj brat v šesťdesiatlitrovom
napratanom batohu. Bol modrý, a možno preto sa
dodnes strhávam za volantom, keď vidím zárodky
nelegálnych skládok pri ceste.
Kdekoľvek je, verím, že meno, na ktoré myslím, myslí na mňa.
Mesto, na ktoré myslím, sa mi nepozerá do očí. Vyhýba sa mi
na námestiach, prezerá si obrubníky, prechádza na
druhú stranu ulice. Príliš dlho sa sleduje vo výkladoch,
dokáže sa celé hodiny nepohnúť, a predsa mi zmiznúť
z dohľadu.
To mesto má chlpaté podpazušia, zachytáva sa v nich pot
a smrad – napriek tomu za ním kráčam po koľajach
až kamsi na okraj. Má silný červený rúž a ťažko
vysloviteľné meno – obe mi pripomínajú menštruačnú
krv a schátrané budovy v centre.
Toto mesto zbiera zvieracie lebky, nedokáže ich rozoznať, ale
vie, že sú niečím, hocičím a všetkým výnimočné.
Tomuto mestu horia líca a budú horieť, kým sa ho budem dotýkať.
Zviera, na ktoré myslím, som si nevymyslel, ale vo voľnej
prírode ho nájdete len zriedka a v zajatí neprežije dlhšie
ako deň. Toto zviera má studený ňufák, popraskané
kopytá a pomerne letargický postoj k životu.
Dokážem ho nakresliť a vysloviť jeho meno, ale nie je to
nič platné. Zvláštnosťou zvieraťa, na ktoré myslím,
je parožie, unikátne pre každého jedinca tvarom
i chemickou stavbou.
Podstatné je chcieť toto zviera chytiť, pomenovať, kŕmiť, hladiť,
milovať a nakoniec pochovať. Vzhľadom na obmedzenú
dĺžku života v zajatí sa ešte nikto nedostal za druhý krok.
Vec, na ktorú sa snažím nemyslieť, je, na rozdiel od zvieraťa, na
ktoré myslím, celkom jednoznačne vymyslená. V noci
ju objímam, slintám na ňu a keď sa prevraciam, vŕzga
ako pružiny. Táto vec mi niekedy prechádza prstom
po znamienkach, rozpráva mi o menách, mestách
a zvieratách, o ktorých som nikdy nepočul alebo
nechcel počuť.
Nie je moja, no je tu so mnou a to niečo znamená.
Táto vec sa mi občas vyšplhá na špičku nosa – aby som ju uvidel,
musím sa zastaviť a sústrediť, bez pohnutia a s čistou
mysľou. Keď sa jej dotýkam, odmeňuje ma východmi
slnka a spomienkami, ktoré mi nepatria.
Vec, na ktorú aj v tejto chvíli myslím, rozumie súvislostiam
lepšie ako ja, preto jej slepo uverím
Škrt
Neexistuje nič jednoduchšie – chopiť sa dotyčnej osoby
a škrtnúť ňou o najbližší vhodný povrch. Držať ju nežne,
pevne, svietiť si ňou na cestu, nedovidieť na jej koniec.
Po vyhorení osobu prelomiť, vytiahnuť ďalšiu.
Neexistuje nič jednoduchšie – zahrnúť predmetnú osobu
do plánov, prepísať ju do tabuľky a rozpočítať jednotlivé
budúcnosti na sekundy, gramy a centimetre. Preťať
úhľadnou linajkou.
Keď raz dostaneš ten letmý pohyb do zápästia, neexistuje nič
jednoduchšie.
Kvantová fyzika pre začiatočníkov
Na stvorenie jednej veci treba zničiť druhú, povedala som si,
keď sa koža na ruke tvojho otca skrčila ako nedeľný obrus.
Čosi vo mne sa rozbilo, uvoľnilo neuveriteľné množstvo energie
a spustilo sled udalostí, ktorý skončil, až keď všetci
prítomní ponorili lyžice do tanierov.
V pravej ruke, tej s obhryzenými nechtami, si zvieral lyžicu,
v druhej manžetu saka.
Polievka vraj bola málo slaná a nevesta nepobozkaná. Jej brucho
akoby obsahovalo všetko, čo som v živote nedokázala zjesť.
A ja som si povedala: na zničenie jednej veci treba stvoriť druhú.
Čarovné, hrdé
Čo už môže byť kontroverznejšie, ako mať vagínu a slobodnú vôľu?
Prejsť životom ako chodbou so zatekajúcim stropom a nevedieť,
kde je východ. Vyrobiť si vlastný a nepoužiť ho.
Ak sa chceme vrátiť k základom, k podstate, musíme rozhrnúť
všetko živé, skrotiť a osedlať smrť a popreháňať sa na
nej od Dunaja až po Uh. Zaliať rieky semenom, oplodniť
podzemné vody, vyšľahať bičíkmi tých, ktorým záleží už
len na sebe.
A šľahať, šľahať, až do vyšľahania sveta, do štyridsaťdňového
skysnutia a skompostovania.
Napokon vybehnúť nad kopec za mestom a sledovať, aká je táto krajina nesmierna
Udržateľní
Narodení hlavou napred a po kolená vo všetkom. Už by sme sa
mohli naučiť, že prichádzame s príliš výraznými žilami,
piesňou na perách a určite nie v mieri.
Vystojíme si rad k pokladni, bude nám spočítaný každý jeden
čiarový kód. Rozbehneme sa s igelitovými rukavicami
do domovov, na pláže, do barov, niekto to už zacvaká.
Rozliať sa v mori, pokryť sa pieskom a krémom na poznávacom
výlete do vášho geta. Vrátiť sa ako znovusplodení.
Dopriať si plnými dúškami, žiť na plné obrátky. Mali
sme právo trochu si okoreniť život, vravia.
Prečo teda štípu jazyky aj nás?
Chrámy horia, chmáry sa sťahujú, mládež pochoduje, staroba
hoduje. Niet kam sa schovať – kľačíme uprostred
hlavného ťahu cez túto štvrť, mladú, no historickú,
dynamickú, no stabilnú, životom prekypujúcu, no
mŕtvolne tichú. Niekto to urobiť musí a ja neviem,
koho sa spýtať, či sa to všetko nedalo inak.
Nuž, boli tu odžité aj horšie životy, tak mi dovoľte aspoň pár
slov na rozlúčku.
Prechodný pobyt
Kto ma sem vpustil – to je otázka.
Stojím na chodbe a cítim v prázdnych dlaniach váhu, ktorú
nemožno len tak pustiť, zahodiť, rozbiť, rozkopať,
spláchnuť. Škrabance na dverách, rozhryzené steny,
olejové škvrny, to všetko zmizne, ale tak trochu zostane
v niekoľkých nezabudnuteľných frázičkách.
Sedieť tu a teraz na popraskanom chodníku, kým elektrické
stĺpy češú krajine pridrbanú cestičku. Tu na okraji sa
všetko tak monologicky rozrastá.
Keď ležím, všetko je rovné a dvojrozmerné a ja sa necítim
výnimočne. Kiežby som vtedy vedel to, čo viem teraz,
ale ja teraz neviem ani to, čo som vedel vtedy.
Štrk omína, nech som z čohokoľvek, a tento svet pokračuje
až kamsi za diaľnicu.
Ja nie.