Anita Marante: Je stolička podmienkou zdieľania?

připravila: Terézia Klasová přeložila: Terézia Klasová 6. 4. 2021

„Portugalská audiovizuálna umelkyňa Anita Marante, v súčasnosti žijúca a študujúca v Londýne, sa vo svojej audio-vizuálnej a textovej tvorbe venuje témam pamäte, priestoru, chýb resp. zlyhania v kontexte normatívnych systémov i špecificky v kontexte prekladu. V texte Papaya Oximeter Megaphone, si pripomína chvíle vypätia, únavy a neprimeranej vnútornej prísnosti, dokumentujúc proces učenia sa zhovievavosti voči sebe samej. Video “Please, have a seat”, ktoré uverejňujeme v štádiu work in progress, analyzuje témy komunikácie a prekladu so zreteľom na fragmentáciu komunikácie v momentoch jej zlyhania, limitáciu jazyka ako nástroj výkladu, konštrukciu subjektívnych svetov prostredníctvom jazyka (resp. nemožnost totožnej reprezentácie rovnakého javu (nomenklatúry) dvoma vypovedajúcimi), stratu a posun významu ako dôsledok procesu prekladu, a vnímania prekladu ako procesu znovu-výtvarania (významov) textu,“ píše k výběru Terézie Klasová.

Anita Marante je portugalská vizuálna umelkyňa, momentálne študuje magisterský program MA Contemporary Art Practice na Royal College of Art v Londýne. Vo svojej práci sa venuje téme pamäti priestoru, anamnéze a jazyku, zvyčajne využíva fotografie, pohyblivý obraz a text. V svojom súčasnom umeleckom výskume sa tiež zaoberá i hodnotou zlyhania a rozporu v normatívnych systémoch. Ďalšie práce Anity Marante je možné vidieť na nasledujúcich odkazoch: https://vimeo.com/265285395 či https://youtu.be/4uWA6ClNmuI 

https://www.facebook.com/psivino/videos/761506328058128

 

 

Papaya oximeter megaphone

 

Pohár vody z vodovodu. Vošla som do kuchyne a kuchyňa sa stala oknom. Krívajúca líška mi povedala: „na druhý deň môžeš robiť, čo budeš chcieť.“ Neurobila som to. Robila som presne to, čo som mala. Používajúc ruky namiesto oči, opäť som uvidela trikrát líšky, už sa však o tom nezmienili. Ich pohyb sa stal ešte naliehavejším a plným úľavy.

 

Keď som odchádzala, obloha bola tmavá. Pri návrate som si všimla, že v chodbe nechala svietiť. Svetlo meralo čas, ktorý som strávila mimo domu, a čas, kedy dom zostal prázdny. Mohla som byť sama a so všetkou tou samotou usporiadať hostinu. Na stole zostali kruhy — fosílie pohárov a vysušený citrón v roztopenom cukre.

 

Niekedy keď ťa počujem, myslím si, že hovoríš jazykom, ktorému rozumieme iba my. Slová, ktoré používame však pochádzajú z prostriedku našich vlastných, odlišných slovníkov. Všetko si musím pripomínať, aj reč.