Preklenúť osamelosť textu
Interiér Schaubmarovho mlyna vypĺňa škvŕkanie pneumatík Bolt kolobežiek, na ktorých sa performeri Daniel Hüttler a Teuta Jonuzi minimalisticky, zvyčajne sediac, pohybujú. Je to zvuk trenia dvoch rôznych časopriestorov. Ten prvý tvorí miestnosť a jej starosvetské rurálne ticho, ktoré narúšajú len nenazvučené hlasy performerov predčítajúce text z papiera. Celkom iný svet navodzuje samotné libreto Nikol Balberčákovej a Jakuba Pohlodka: tu sa postavy pohybujú v nasladlom vzduchu zameniteľných bytov Airbnb, fitiek a kúpeľní z videí typu get-ready-with-me. Do kontaktu s krajinou prichádzajú len v ironickej postave Earthmother, navlečenej v barefoot topánkach z umelej kože. Disonancia urbánneho (v texte) a vidieckeho (v miestnosti) vystihuje dva protichodné prúdy vo vzťahu k priestoru: na jednej strane legitimizuje eskapistickú potrebu úteku zo stále menej obývateľného mesta, na druhej sa vysmieva naivite cottagecore-u. Obe média sa navzájom dopĺňajú: performancia sa svojou nevyhnutnou telesnosťou snaží preklenúť odťažitý jazyk a pichľavý odstup libreta. Ide v podstate o aktualizáciu často nezáživného formátu autorského čítania. Podľa autorstva za hranicami literárnych kruhov je práve prepojenie s performanciou spôsob, akým vzkriesiť médium textu.
Jazyk
Spoločným menovateľom umeleckých textov od autorstva vychádzajúceho z výtvarno-umeleckej scény je vlažný vzťah k slovenčine. Príklon k iným jazykom – najmä angličtine – nachádzame v knihách Kataríny Poliačikovej, básňach Kataríny Hruškovej, textových zásahoch do priestoru Luki Essender (napr. v rámci výstavy Hungry Is My Favourite Word), alebo kresbách Alizy Orlan. Motivácie za písaním v angličtine sa rôznia: pre niektoré autorstvo slovenčina nemá potrebnú slovnú zásobu, pôsobí nemotorne či archaicky, nie je dostatočne úderná alebo naopak, je príliš priama, môže pôsobiť odhaľujúco a trápne zaroveň. V niektorých prípadoch je voľba jazyka formou odstupu vynúteného životom v zahraničí. Gesto písania v cudzom jazyku má zároveň niekoľko spoločných implikácii. V prvom rade sa také slovesné dielo obracia na odlišné publikum, geograficky aj generačne. Anglicky písané texty spomínaného autorstva rezignujú na regionalizmus v témach aj obraznosti. K tejto kultúrnej bariére sa potom pridáva jazyková, ktorá je prakticky nepriepustná: použitím angličtiny zo svojho publika nenávratne vylučujú príslušníkov/čky strednej a staršej generácie, ktorí si angličtinu neosvojili, nedochádza tak k tuzemskému medzigeneračnému dialógu. Absencia lokálnych geograficko-historických východísk dáva priestor novým, ktoré sa rodia z nadnárodnej skúsenosti (s kapitalizmom, zažívaním virtuálneho sveta či útlakom).
Kultúrnym podložím Her name was Caroline Salem je predovšetkým ovládanie kyber-hantýrky. Angličtina je u Balberčákovej a Pohlodka tematizovaným stavebným prvkom, čo odlišuje dielo autorského dua od iných. Použitý cudzí jazyk je tak komunikačným kanálom, ako aj objektom kritiky – kvôli jeho globalizácii, generickému a heslovitému vyjadrovaniu. Symptomatické je preberanie výlučne anglofónnych reálií (napr. názvoslovia druhov liekov ako Seroquel, Benadryl) či používanie skratiek hh, lolz, hah, omg, xd, idk. Za obrazovkou sa však nikto naozaj nesmeje. Tento newspeak, ktorý vznikol za účelom zefektívnenia komunikácie, sa sám stal bariérou pre vyjadrovanie emócií. Chatové skratky vytvárajú neustály tlak na dodržiavanie odstupu od vlastného prežívania aj pocitov druhých, akoby už nebolo vhodné napísať správu bez sebaironizujúceho úškrnu – cringe nás dobehol. Príznačné je aj používanie zdanlivo racionálnych, avšak vyprázdnených buzzwords, ktorými sa postavy snažia seba-diagnostikovať: „The later addiction to certain people, extreme emotional imbalance, hyperfixation on carefully chosen personas, online stalking, became finally a strange chance to find someone who could perhaps wipe those tears away one day.“ Jazyk prežíva v depersonalizovanom kŕči.
Text
Balberčáková a Pohlodek nespochybňujú iba funkčnosť konkrétneho jazyka, ale i textu, ktorý sa v spojení s virtuálnou komunikáciou stáva platonickým 1 kt. je bez zmyselnosti, ideálnym, netelesným a teda neúčinným médiom. Her name was Caroline Salem je kolážou už existujúcich statusov. Pripomína ich formou aj obsahom: stručnosťou, epizodickosťou, fragmentárnosťou, a insiderskými odkazmi na trendujúce produkty či piesne. Rýchlosť, ktorá charakterizuje dnešnú komunikáciu sa zrkadlí v rapídne sa striedajúcich rozprávačských perspektívach. Jednotlivé prehovory len koexistujú, skutočne na seba nenadväzujú, pripomínajú scrollovanie vlákna komentárov. Prehovory postáv sú skôr notickami či tweetmi, ktoré si málokedy nájdu pozorného a trpezlivého poslucháča, na zdieľané informácie totiž neprichádza reakcia. Dátové masy sa pritom exponenciálne rozpínajú. Každým rokom publikujeme viac obsahu, pošleme viac správ – namiesto vytvárania pút však strácame pocit exkluzivity a jedinečnosti: „I am trying to write a letter that says something about me that nobody knows but me… and it is going to be available only after I die.”
Libreto celkovo rúca vízie Web-u 2.0 2 Termín označuje etapu vývoja webu, v ktorej sa z pasívneho prijímateľa obsahu stáva tvorca (napr. blogov, stránok, príspevkov na soc. sieťach), web sa mení na platformu, ktorá podporuje komunikáciu medzi používateľmi (cez komentáre či správy), stáva sa interaktívnym médiom ako poznamenáva Darcy DiNucci vo svojej eseji Fragmented Future (1999). o aktívnych užívateľoch, ktorí reagujú na obsah ostatných, o vytváraní komunít a sociálnych sietí. Vzťahy medzi postavami charakterizuje skôr absencia sociálneho puta, rozpad rodinných väzieb a inštrumentalizácia romantických i kamarátskych vzťahov. Deje sa tak cielene zavedením monetizácie obsahu a prenikaním sociálnych sietí do pracovnej sféry. Hranica medzi priateľmi a publikom resp. potenciálnym zákazníkom sa stiera: „By the way, I have to tell you, that the likes I’m giving on your stories and posts are just a professional thing.“ Marketingové stratégie sa prepisujú aj do našich osobných vzťahov, menia ich nezištnú dynamiku na investičnú príležitosť, kde sa prioritou stáva uspokojenie potrieb jednotlivca. Toto speňažovanie intimity napokon preniká do všetkých vzťahov: „My older friend sings Calvin Harris songs in his car and tells me how he really desires to have a real romantic relationship but he’s already in love with an IT guy who leads him on for use in his fetishes.“
Na jednej strane prekonávajú virtuálne vzťahy telesné obmedzenia (prepájajú ľudí naprieč časovými pásmami, vzdialenosťami či finančnými možnosťami), na strane druhej sledujeme dôsledky ich nezáväznosti. Písanému vyznaniu prestávame dôverovať, začíname si úzkostlivo držať odstup, až „nakonec dojedeme k absurdnímu zjištění, že aby život mohl trvat, musí sám sebe obětovat na oltář vlastní instrumentalizace, že mé já se musí zatvrdit a stále více odvrhovat vše, co zavání slabostí (emoce, smutek, strach, láska či soucit).“ 3 Dubey, Gérard. Sociální pouto v ére virtuality. Praha: Fra, 2021. Pre autorské duo text už nie je dostačujúcim dorozumievacím prostriedkom, nedokážeme cezeň znovunadobudnúť pocit spolupatričnosti či utíšiť úzkosť vzájomným chlácholením.
Telo
Ako preklenúť platonickosť textu? Fyzičnom. Her name was Caroline Salem je napokon celok zložený z performancie a libreta, ktoré sa vzájomne aktualizujú. Na jednej strane stojí nevyhnutná prítomnosť tiel v performacii, na druhej ich negatívne zobrazenie v librete, kde sú predovšetkým slabosťou: „people have their pain and fears integrated into their bodies and their bodies are integrated into society.“ Postavy veria v utopickú virtuálnu spoločnosť, postavenú na prekonaní telesnosti. Spolu s telom má zaniknúť aj hierarchia prístupu k telesnému zdraviu a vitalite, ktorá hýbe zdravotníckym sektorom v súčasnosti. Fungujúce telo si musíte kúpiť – tvrdí kozmetický priemysel prezlečený do beauty blogeriek, ale po novom aj trend dlhovekosti (longevity), ktorý v českom kontexte propaguje napr. Petr Mára. Nadmerná spotreba kozmetiky u postáv ale nie je symptómom napĺňania obsesívneho zdravého životného štýlu (vylepšovania a konzervovania), ale snahou o porazenie tela a maximálne nervové umŕtvenie: „The pieces of skin cells peeling off me are emancipating myself from my own body existing in this system.“ Libreto Balberčákovej a Polhodka však ukazuje, že ani nenávistný vzťah k telu už nemôže byť skutočne anti-systémový, ale šíri sa s vedomou podporou trhu. Tak ako 90. roky ovládla heroin chic, dnešnú estetiku tela nájdeme pod štítkom ozempic girl. Túžba po znecitlivení je len ďalším symptómom zauzlenia v množstve trendov, pred ktorým neunikne žiadna z postáv: „The ozempic girlies are slaying it, I cannot lie.“
Alebo by to malo byť I cannot die? Sebadeštruktívny prístup k telu ešte neznamená túžbu po smrti, práve naopak, prezentuje odmietanie smrteľnosti. Kľúčom k odďaľovaniu konca je vytváranie vlastného mediálneho obrazu, ktoré je dnes dostupné každému. Balzamovanie oproti tomu pôsobí ako naivná hra, slepá ulička na ceste za nesmrteľnosťou, ktorú priniesol až cloud. Opäť sa potvrdzujú slová Gérarda Dubeyho:
„V rovině podvědomí je virtuální realita technickou a instrumentální odpovědí na smrt, chápanou jako brutální a nešťastné ukončení života, jako neosobní událost přicházející zvnějšku. Tato nechuť představovat si smrt a přemýšlet o ní je téměř mechanicky provázena touhou po nekonečné dlouhém životě, k jehož zajištění je třeba pouze najít prostředky. Imanentní smysl života tak ponechává volné pole pro přízemní materiálnost, která má ucpat všechny díry.“ 4 Tamže, s. 26.
V librete tak nachádzame celý inventár produktov, ktorým si môžeme spestriť našu samotu. Od značiek oblečenia, cez parfumy a kozmetiku, nápoje, farmaceutické produkty, elektroniku, aplikácie, až po Ikea newsletter „sent to my mailbox every Sunday, inviting me to buy some new garden furniture. However, these products are too simple to evoke an emotional response or capture the vibe of my future garden, or my future place.“ Tie by mali prebudiť naše zmysly, stať sa skutočne telesnými zážitkami, zostávajú však sterilnými kulisami, zanechávajúcimi nás v platonickej realite.
Oproti negácii tela v texte sa v performancii (a jej teórii) „ukazuje, nakolik jsou tělesnost a smyslové vnímání klíčové pro způsob lidského sebeporozumění, porozumění druhým, pro poznávání světa a pro myšlení.”5KOUBOVÁ, Alice a KUBARTOVÁ, Eliška (ed.). Terény performance. [Praha]: Akademie múzických umění v Praze v Nakladatelství AMU, 2021. ISBN 978-80-7331-581-8, s. 58. Vďaka nej sa stáva súčasťou akcie in situ. Stelesnením textu akoby resuscitovala jeho afektivitu, vytvárajúc kolektívny zážitok. Aspoň na to ašpiruje. Napriek tomu performeri nepôsobia zraniteľnejšie: dojem úprimnosti narušuje SFX makeup v tvare rezných rán na lícach. Tie nám svojím nerealistickým vzhľadom pripomínajú, že k skutočným šrámom postáv vlastne nemožno preniknúť – vidíme len štylizovaný obraz, sad boy filter. Podobne neprístupný subjekt nájdeme v básňach Michaela Papcuna, ktorý „takúto štylizáciu využíva ako stratégiu prežitia proti emočnej otupenosti a rezignácii na autentickú skúsenosť.” 6 Kališová, Romana. Svet kultúrnych narážok, z ktorých asi nevyrastieme, plav.sk. Dostupné na: https://plav.sk/node/335 Papcunov debut Ghetto Palm (Vlna, 2023) aj performancia Her name was Caroline Salem vychádzajú z rovnakého predpokladu, že žijeme vo svete reprezentácii, vo virtuálnych obrazoch seba, cez ktoré sa vzťahujeme k iným. Ak škrtneme pop-kultúrne referencie, čo z nás ostane? Papcunov subjekt sa túto otázku zatiaľ bojí vysloviť, rozprávačka Balberčákovej a Pohlodka už hľadá stratégie, ako jej čeliť: „This is not fucking chess. Let’s keep it simple.” Posledný obraz uvádzajú prostým opisom, aby zdôraznili snahu postavy o úprimnosť voči sebe aj ostatným. Je škoda, že prejav performerov túto zmenu výraznejšie nereflektuje. Podanie Daniela Hüttlera a Teuty Jonuzi verne simuluje skutočnosť, o to menej sa im darí vyvolávať zdieľanú emocionálnu reakciu. Zdá sa, že bude potrebné model autorského čítania posunúť ešte ďalej smerom k väčšej interaktivite či tvorivejšej práci s fyzickou prítomnosťou publika. Spomenúť si na blízkosť.