16 Odkaz na hlasy
Už niekoľko mesiacov žijem v nadprirodzenom stave mysle – Charles Baudelaire
Nie je to otázkou viery v duchov, keď chodievaš s jedným priviazaným na chrbte, odkedy si pamätáš. Keď si nespomínaš na nič, iba na to, čo si ti duch zmyslel pošepkať do ucha, jemne, vo večnom opakovaní. Keď si stratený v jednej z nepríjemnejších štvrtí mesta, v ktorom si žil pred dvoma desaťročiami, zmätený nepatrnými posunmi uhlov budov, priezračnou dráždivosťou jeho neviditeľných davov. Keď únikové východy nahradilo neprestávajúce škrípanie zubov a solárny odpad, keď hlas v tvojom uchu, ako ten pekelný sprievodca, ktorým je, mumle niečo o pouličných výboroch, telefónnych databázach a konšpiračných bytoch, exekútoroch a reťaziach štrajkujúcich. Keď si takmer spomenieš, čo tie slová znamenajú. Keď takmer zacítiš lepidlo a benzín. A hlas v tvojom uchu je systémom čiar a vlákien, búrkou dátumov a piesní, a takmer sa ti darí rozoznať jazyk, keď ti hovorí, že katastrofa je hlbinná nálož ukrytá v priestoroch medzi budovami, a že tieto priestory sú tak nekonečné a bezútešné ako zvuk stojacich hodín. A spomenieš si, ako si rovnakými ulicami kráčal pred dvoma desaťročiami, oblečený v zelenom baloňáku, zvierajúc rozbité spätné zrkadlo, žiadajúc okoloidúcich, aby v jeho prasklinách čítali zo svojich tvárí a svojich systémov, a rozoznáš tú spomienku ako armagedon samotný, ako okamih, kedy sa všetky stojace hodiny opäť rozbehnú, nemožnú synkopu, nový druh temnoty, nový druh plameňa mihotajúceho sa tesne za okrajom tvojho zorného poľa.
17 Vitriol
Budovy sa zrútili vo vnútri ruín čierne svetlo svieti.
Jedného dňa spadneme Na ulici Veľká voda hučí.
***
Niet dažďa vo vnútri neviditeľných bytostí
Ich zvuky nie sú naše –
pičovina, skús povedať
jed je matematika Ako evakuácia
všetkých známych miest Povedz to raz a zakrič
Naši duchovia neodchádzajú
Čakajú aby vypálili naše domy
***
Ležali vo vnútri systému popola Systému
ničoho iba zuby boli Uväznené
v ochotných ústach
18 Žalm Georga Trakla
Ako si ho predstavujem prednesený duchom Anity Berbe
Je to svetlo ktoré navždy zhaslo.
Je to bar ktorý nemá nikdy otvorené ani zatvorené.
Je to vinica je to čierna diera sú to ústa plné pavúkov.
Je to opustená miestnosť, postriekaná vriacim mliekom.
Šialenci zomreli. Je to neobjavený ostrov
Je to slnko ako v nočných morách. Tu rozbíjajú bubny
Tu začínajú vojnu.
Tu kývajú bokmi tu sú bla bla bla
Och revúci oceán. Raj je katastrofa.
Všetko je to porno najmä tie rozprávkové lesy.
Tu sú oni pochovali utečencov. Och bože zase prší.
Hnusní starí bohovia kopú priekopy
Všetci spia na nudných námestiach a padajú bomby.
Je to kyslý dážď sú to malé dievčatá je to chudoba a sláva a krokodílie slzy.
Sú to miestnosti plné neskutočných akordov je to tvoja nudná zbierka platní.
Sú to tiene je to Airbnb sú to mytologické zrkadlá.
Tu sú chovanci oni vypálili nemocnicu.
Tu je tvoj obľúbený dealer, tu sú najnovšie katastrofy.
Neviditeľná osoba sa zjavila v každého simultánnom sne.
Och pozri sa tu som. Jebať políciu.
Sú to zákony o sledovaní. Všetky epochy nie sú súbežné.
Sme mimo tohto storočia. Sme veľmi oslniví. Čakáme v sále.
Niekde pri Moritzplatze adeptom začína byť zle.
Je to hlúposť záhrad. Milujem drobné vrabce.
Školníkove deti sa nehrajú kopú zlato.
Je to posledná pieseň ktorú budeš počuť. Sú to desivé slepé deti čakajúce v uličke
Ich tiene šplhajú po stene, sú to jedy a fašisti a rozprávkové ruže.
Je to turistická loď na Landwehrkanáli.
Je to budova, v ktorej žijem, je to válium a speed.
Tu sú tí mŕtvi utečenci, nakopení v stenách.
Sú to naše krásne izby. Sú to naše krídla pošpinené sračkami.
Je to západná hranica. Je to to čo chceš aby to bolo. Je to Anglicko ovládané larvami.
Tu som. Zamknutý v tomto meste. Je to pokojné ako moje detské sny.
Tu sme škrtíme naše spomienky na smrť.
Čo keď tento rok nikdy neskončí.
Tu kŕmia odborníkmi psy.
V Amerike veľmi nudný magor otvára oči.
29 Tanečník (podľa Emmy Hennings)
Sedíme v tejto izbe už aspoň tisíc rokov a tipujem že nás dali na deathlist. Ale čo už. Sme malí, ľahko sa vydesíme, budeme až niekde na konci. Ale nasralo ma, keď rozbili naše srdcia. Odvtedy sme chorí, ale neprestávame tancovať, budeme to robiť, kým nás nedostanú nikdy nikoho neudáme nikdy. Čo sú tieto transparenty a ľudia a piesne. Akoby sme leteli cez jaskyne cez groty a mýtické melódie. Máme vedľajšie úlohy v snoch druhých, interpretujeme ich tváre. Nič nás neuchváti. Otvorte hranice. Nôž.
30 Memoáre (podľa Miyó Vestrini)
Zobudil by som sa. Nenávidel by som. Jebal by som. Zriedka by som premýšľal o Bakuninovi. Prechádzal by som sa po meste. Rozmýšľal by som o opatrných rozdieloch medzi anarchizmom, epilepsiou, závislosťou, psychózou, dialektikou, rôznymi syndrómami a panikou. Premýšľal by som o ich rytme. Odmietal by som opustiť dom. Povedal by som “prší”. Mám rád dážď. Nepoviem vám prečo. Namiesto toho vám poviem ako sa bojím jedla. Prežúvam ho tridsaťkrát. Vypľúvam ho na zem. Je mi z neho zle. Chudnem. Nezaujíma ma to. Keď mi ľudia povedia, že chudnem, poviem no a čo, slnko, slnko tiež stráca hmotnosť. Je to zákon vesmíru. Naozaj to hovorím. Keď to poviem, začnem vrieskať. Premýšľam o vetre a o hmyze, ktorý v ňom žije, urobím si v duchu poznámku o počte mojich priateľov, ktorí chodia na analýzu. Nechodím na analýzu. Radšej by som bol ako hmyz, ktorý žije vo vetre, a urobil by som niečo pozoruhodné s hodvábom, ale miesto toho kričím a to má piču spoločné s nádherným hodvábom vyrobeným za smiechu hmyzu. Spomínam si ako som stretol hipisáka, ktorý mi povedal, že budem mať veľmi dlhý život. Serieš si do huby, zamrmlal som na hipisáka zo spomienky. Vybehnem do stredu Kottbusser Tor. Sú tri ráno, je tu veľmi riedka premávka. Zase mi preskočí a začnem recitovať básne. Starodávne básne známe nám všetkým. Starodávne básne, ktoré by nás mohli zabiť, keby chceli, každá jedna slabika. Zaspím v bare. Nejdem domov. Premýšľam trochu o mesiaci, jeho vzťahu k marxizmu, k protestom zpred piatich rokov, k zložitej situácii, v ktorej sa teraz nachádzame. Je spln. Skryje veľmi málo. Prosím neopúšťaj ma.
Keď si sa narodil, čo ako ti bolo niekoľkokrát povedané, bolo v roku 1969, skupina Američanov pobehovala po mesiaci. To je jedno. Sme ďaleko od mesiaca. Tu sa nábytok presúva každú noc. Máš krv v nose. Nepoznáš svoju rodinu. To je v poriadku. Každé ráno ti zlomia ruky. Povedia ti, že je to smrteľné. Povedia ti, že ti to pomôže lepšie dýchať. Z tvojich úst vychádzajú abecedy a povedia, že sú falošné. Falšuj slová, ktoré ti vychádzajú z hrdla a predstieraj nepredvídateľné fúrie. Predstieraj popálenú kožu. Predstieraj modré oči. Minulú noc si si povedal už ma nebaví nemôcť spať vezmem si týchto 37 tabliet. Sú ako mlieko v mojich ústach. Ako sliny a prízraky. A všetky tie ďalšie veci. Nevieš, aké sú to veci. Piješ. Šľahneš si. Muži poskakujúci po mesiaci nepijú ani si nešľahajú, si si tým istý. V akýchsi mrákotách si ľahneš a zaspievaš si trochu Beethovena. Muži na Mesiaci nemysleli na Beethovena. Vraveli jeden druhému, miluješ ma. Kokoti. Na všetkom oblečení máš škvrny. Nevieš, čo je to za škvrny. Ležíš v posteli a uvažuješ o mužoch na Mesiaci, či tam ešte sú. Umieranie, rozhodneš sa, vyžaduje toľko času, toľko oddanosti.
35 Naša smrť
Nedávno si prešiel okolo mŕtveho muža. Myslíš, že možno skočil z balkóna, ale nevieš. Ležal na zemi a okolo stáli ľudia, fotili si ho telefónmi. Ponáhľal si sa okolo, šiel si domov a snažil si sa vytvoriť nejakú štruktúru z toho, čo si cítil, nech to bolo čokoľvek. Napríklad – bola chvíľa pred skokom a bola chvíľa po ňom, a obe chvíle boli rovnakou chvíľou a v ich strede došlo k negácii celých kalendárov – mená, dátumy a čísla, zafixované, zmizli. Mohol by si ich rozsypať po zemi. Mohol by si ich nazvať hranicou, krutou a zubatou líniou, vyrytou naprieč časom a geografiou, nedostupnou pre zmyslové siete mňa a teba a ľudí zhotovujúcich fotografie. Niektoré veci nemožno odfotiť, to si myslíš. Nič neexistuje, to povieš. Všetko je tvorené policajtmi, to vieš. Prešiel si okolo muža ležiaceho tvárou dolu na chodníku. Vrece plné krvi a mozgu a vzdialenosti a imaginácie a zúfalstva. Niekoľko ľudí sa smialo. Tvoje ústa boli plné dažďa. Povedal si si, chýbajúca polovica jeho lebky je obloha, a niekde v jej vnútri je stred našej Zeme. Žiadne pomenovanie nie je ktoré vyhovuje. Žiadny hermetický systém to nedokáže zmeniť. Žiadny bankový výpis ani rozsudok sudcu. O tri hodiny zostúpiš o šesť poschodí a prejdeš cez ulicu a opäť prejdeš okolo neho a nie, nebude tam nikto. Žiadne telo. Žiadna stopa krvi alebo slín. Žiadne hranice. Ale jeho kosti tam zostanú navždy. A povieš, že ti záleží iba na uväznených veciach, neviditeľne padajúcich, neodfotografovaných a bezmenných. Tieto kancelárie z kostí. Tieto mestá a tieto púšte. Všetky zničené zemetrasením.