BÁSEŇ V KTOREJ ODMIETAM HOVORIŤ O
mám osem rokov na sebe nevkusné
nariasené šaty a pančuchy
urobila som na nich očká to ráno
keď som si ich narýchlo naťahovala
po vyčuraní sa a uhladení
streďnajších kučier na spánkoch
kúl dievčatá v džínsoch
a angel|devil tričkách sa
vysmievajú mojej existencií
sú biele a stavané ako
miniatúrne ženy s vtáčími hrudníkmi
na asfalte moje nízke podpätky
klopkajú ako nohy riaditeľky
chcem pot chlapčenstva
jeho jednoduchosť a cnosť na mojom krku
chcem aby sa o mojej povahe vedelo
pretože som najjemnejším
akým len môžem byť v tejto chvíli
keď moje ruky kríženca nezdrsnejú
na ich hrdlách
za hrozné zosmiešňovanie
použitého ne
-ľudského môjho prežitia
namiesto toho sa rozprávam s trávou
sám som len výhonok
poprávaný každý deň ako posteľ
tak ako jeden človek stvorí druhého
a nič sa nikdy nepýta byť stvorené
ANARCHA A JA VYJEDNÁVAME O TRAUME
Anarcha mi odovzdala tú svoju v zuboch a ja som sa skoro zadusil, keď som robil miesto pre jej ohromné zrno vedľa svojho. Dôveroval som jej s ústami príliš plnými na prehovorenie. Dôveroval som jej, že do mňa zasunie niečo kveteny. Prvý raz som pocítil túžbu druhého, bola pritisnutá k mojej nohe a táto noha bola prišpendlená ku gauču. Tak som to túžil vyrozprávať, až som si dvakrát odkôstkoval ústa. Spočiatku bolo na broskyniach, ktoré sme rozpolili a kŕmili sa nimi mäso, dávali sme si záležať, aby sme sa netrafili do úst, aby pery a priľahlá koža boli sladké a klzké. Anarcha so mnou viedla vášnivé hádky, ktoré ma rozochveli. Nikdy som nikomu tak veľmi nechcel rozlúsknuť hlavu stehnami. Povedala mi, že deti vyhodili západku na jej mechúri, keď prišli na tento svet. Povedala mi, že jej telo bolo stále živé, keď bolo rozsekané v mene vedy, ale chcela byť očarená a obsadená mnou. Okolo kôstok, povedal som, som básnik a som queer a nemôžem rozparcelovať o nič viac zo svojho jazyka pre lekárov, alebo mužov. A týmito ťažkými ústami som chrlil tieto slová v piesni veľrýb. Nepočuteľné. Prečo ich nevypľuješ, povedala, aby som počula to áno, ktoré je pod všetkou tou núdzou.
NÚDZA BY MA MOHLA ZABIŤ
viem to
z pozerania
do výkladov
voguing chuťových pohárikov
zvádza z cesty
poklad žiari
keď si predstavujem
že zatlačím jeho honosnosť
do tvojej dlane
chcem ti kúpiť
kobaltový zamatový gauč
zuby všetkých tvojich hejterov
ponavliekané ako perly
vinohrad marihuany
a letenky
na každý ostrov
na Zemi
ale moje vrecká
sú plné
iba žmolkov a lásky
prilož týchto bezduchých bohov
k mojim viečkam
keď ma bozkávaš
ľanová useň
krokodílí hodváb
biely čipkovaný onyx
perlový podpätok
matné nechty a plyš
pery lesknúce sa
mojimi 90s baby slinami
rozlej trblietky
po mojej nahej koži
chcem okázalý život
chcem nás v krivke
hojdacej siete
rozzúrený románikom
sa lemčík hodvábny
vzdá odpočinku a stravy
aby sa vyfintil
a predvídal potreby
svojej spievajúcej milenky
povedz že som vyziabnutým vtákom
opatrovateľom oltárov
svätýň taktilného
ako pre teba žiaria
zlož svoje krídla
okolo mojich ramien
sľúb mi
ak sa utopím
v odpade núdze
šaty v ktorých sa potopím
budú skvostné
pre Dominique
EDMONIA LEWIS A JA PREČKÁVAME BÚRKU
Miesta, kde boli Edmoniine kosti zlomené stále obsahujú prudké dozvuky. Keď prší, vymasírujem statický šum z každého bodu zásahu. Nie je nič ťažšie ako telo, ktoré si želá byť na inej osi, možno okrem kameňa, ktorý vytvarovala. Dnes v noci mi vraví, je nemožné priviesť milenku k malej smrti, ktorú si zaslúži. Orgazmus sú vykopávky, nikdy dar. Bez dovolenia berie moju tvár do dlaní. Beriem jej pás, opatrne nie ako hojacu sa vec. Vyhrabáva ma z môjho zúfalstva svojimi rýchlymi rukami. Nikto ma nikdy nevyviedol zo seba tak ako ona. Urobí si zo mňa vrecúško, kým sa nerozplačem. Videl som to pole, miesto kde sa zlomila, na prázdnom parkovisku, ktoré som prebehol cestou na hodinu. Už nezostáva nič, čo by sme mohli v Oberline vytvoriť, a stále zostávame, Edmonia cítiaca skala, prehĺtajúca svoje vlastné nohy z nedostatku pohybu. Zmestíme sa na túto dvojposteľ iba zapletením sa. Prežívame tu o náleve z našej surovej krvi.
DVOJHLAVÉ TÍŠENIE
Berieš jazyk ktorým hovorím a nútiš ma vyprosiť si ho späť
do hlavy. Bez jazyka
som muž uviaznutý a kráčajúci
bosý. Bez nuáns. Koza
mečiaca si cestu domov v tme. Tvorím zvuk,
vreštiaca siréna bez predznamenania
taktu. Ktoré si odo mňa pýtaš
uprostred krádeže, a ja
prekladám zvlčilú litániu: Stavajú pódium
aby mali odkiaľ vyzradiť moje
živočíchy. Zvádzajúc údolia
v ktorých žili moje mená,
povoskovali a fermentovali svoju pečať do prepadnutej
zeme. Vo mne postavili teba
domov s hojdačkou na
dvore. Ty kolonista,
prenes ma cez prah. Vybehni po schodoch a zbehni
zase dole. Buď dôsledný.
Skôr než okná vypália na
hmlou lízaný kožuch, zažni
každé jedno svetlo v tomto sakra dobrom dome.
NIKDY SOM SA NECÍTIL VO SVOJEJ KOŽI TAK SOM SI VYROBIL NOVÚ
bol som na prechádzke keď ma zasiahla neistota genderu ktorý ma šatil
pohyboval mojou hmotou, písal knihy, zamilovával sa. ako dieťa, som prehľadával
les kvôli krehkým zvlečkám cikád opusteným v stromoch. plevy sa dnes javia inak
pár siloniek zachytený v húštine, zobák prežívajúci svojho rozkladajúceho sa vtáka,
nástenná maľba Georgea Floyda s fialovým čurákom nasprejovaným na jeho berylovom líci.
obklopený týmito nespojitými zmrzačeniami, ťahám niť myšlienky skrz telo
kde spávala pomýlená krajnosť. bol som neobývateľný kým som nepolapil muža
kvôli jeho koži. bol som nie nepodobný koži bubna darilo sa mi pod vytrvalosťou
ktorá zo mňa tvorila hudbu predtým než som praskol. teraz by ste ma nespoznali
ak by ste ma videli v stromoví, ohratého, rozptýleného do podrastu. vzal som život
a vrátil som mu mierku a membránu. nazbieral som život obalený umelou hmotou
a bahnom z diaľničného nadjazdu. smrdel po močke a bol môj.
ZRODENIE
vo sne, v ktorom bežím bez pŕs som motivovaný útekom, ešte som nezačal rozoberať konštrukciu, vynachádzať novú traumu, bičovať steh klenúci sa každou polovicou hrudníka ako voľne visiaca potrava, odopretá. keď krvácam proti návrhu nie je to inkognito. susedia okolo mňa venčia svoje psy. to som ja, fajčím v uličke, púšťajúc ruže zo svojich zápästí. lupienok kaluži, misgenderovanie hmoty. tieto kopytá sa rozdivočejú ako maličké meteory, aby ovalili súmrak. naprávam štiepiacu sa rezbársku prácu vrúbenú do mojej podoby, odpustiteľnú pod jablkovou a lilavou hojnosťou rozkoše. podieľať sa na genderi, modelovať svoje ja ako žijúci proces, rozhodiac sieť postojov, okrasných predmetov, a skrášľovacích techník do budúceho času. kam som odišiel, a koho som vybudoval, aby zaujal moje miesto? neúspešný vo vrhu, hádžem kamene pred seba a predpovedám kam dopadnú. z moci dotyku, som každým mužom, od ktorého vytváram svoju odlišnosť. muž unikajúci v preludoch zrkadla vstúpi a opustí ma uprostred môjho pozastavenia sa. každú noc krajina hrá pod mojimi viečkami. opakujúci sa výsmech z mojej súčasnej polohy, finále, prúdy kukurice špliechajúce svetlo na moje ruky, pulzujúce mladosťou. miesto môjho stvorenia.