Tiraspoľská elégia
Láska tak jedovatá až praskliny prejdú kožou –
hyacintové dievča sa odsťahuje s husami
do severných veľkomiest.
O rok, o dva dva blížiac sa k poloskonu,
vynorí sa z portského a referátov o ikonách –
kopu spomienok vymeníš za podnesterský rubeľ.
Kto sa vždy liečil Bachom a hádzal sa pod vlny,
dospeje k voľným veršom sirén
a konečne si zloží prilbu.
Premení sa, ako v rozprávke,
cestujúc smrteľným vlakom od mora,
za priečnym dymom
skalí bezstarostné pozadie.
das Kunstobjekt
Odetá slnkom a uspávaná rutinou
zatrepala sa opona,
a naničhodník v zákulisí pokľakol.
Vrchovinami kamenných hláv,
vanuli všetky vetry, nad mieru úprimné,
– síce to škrípalo, ale „už neuverím v seba.“
MHD pomaly tiahne Hlinskou,
mandľa nakúka do okien meštianskych domov.
Pozrieš sa niekam nabok,
obzor onemel – trasľavý, zvláštny.
Bulevardul Dimitrie Cantemir
Lačný obzor prevráti očami
cestári oblečú cisárske dlažby do jarného asfaltu,
električka sa vykoľají tam, kde stál dom spisovateľov,
presne ten, desaťpodlažný.
Mám sa fajn, es ist neblig, kalt.
Knihy nechávam nedotknuté na policiach,
vychádzam na kalváriu,
kde cudzincom vykolú oči,
môj hlas bledne a vysychá .
V každej piesni zabúdam refrén,
Kradnem slová
zmäteným mešťanom.
Vysoké leto
púte neboli nové,
stromy ostali rovnaké,
nevratné mená a bezbranné stĺpy,
ramená unavené koncom mája.
tentokrát sa mi chcelo
celý svet preložiť do tvojej reči –
ale poéziu v preklade
nikto nepotrebuje,
zoznam neprečítaných kníh je príliš dlhý.
možno aj jazyk je ti primalý
(keby tak bolo možno rozlámať ťa
a znovu poskladať)
Ingeborg? Marcelina? Ivanka
– pri Dunaji, nad Nitrou,
marcipán mokrého piesku
nikým nerozpoznateľný.
štvrtina absencie
vnútorný hlas mi velí vrátiť sa
do pohostinného autobusu,
z ktorého som práve vystúpil —
rande na poslednú chvíľu zrušené dirigentom.
meral som hĺbku trávy a našiel som
tvoju koľaj v púpavách —
neodvratnosť jazdy k tebe.
svätá ríša po záruke,
indiferentná, odseknutá krajina
za nevinnou čiarou —
päť rokov som kráčal zápisníkom
v smere plastových ručičiek
späť ku schátranej ozdravovni.
Grochova polievka
Umývajúc riad, nechaj dlane
unášať prúdom do nádrže,
z okna fajčiarskeho vozňa sleduj
Belehrad na Oravskom mori:
zaprášené torty kaplniek či
diviakov so zlatými klami,
ktorí nehybne chytajú ryby.
Storočie samoty znie ako predĺžený víkend,
medvedí cesnak kvitne pod mostami,
odpad a kraslice spia v ornej pôde.
Ani tomu sa nečudujem.
kao da krenemo
Nie je kam odložiť ruky, kaviarne sú zavreté,
predstieraj, že si nikdy nevidel more,
elégiu pútnikov sprevádza hráčka pochodom,
vidiny zabalené vo fólií, za ktorou sa neskryješ.
Bývalá juhoslovanská republika,
vodná víla, ktorá sa premení na pivnú penu —
pláva a po hmate hľadá záblesk háčika.
Idúc cez dolné námestie, vždy počítaj zvonenia,
chýba mi trpezlivosť prebrať sa z túžby
po prelomení vetiev.
variácia č. 2
ešte kúsok — a lis súmraku bude
prešovať pramienky svetla z bytoviek.
deti kreslia kriedou čiaru osídlenia.
leto sa otáča z boka na bok.
v poslednom čase žiarlim na slová:
akoby každé z nich, vyslovené
kýmsi predo mnou, bolo naveky stratené.
vnútroočný tlak, zalievaná káva.
ešte jedna nedokončená stavba oproti.