GRESHAM COURT
Môj otec varuje pred zmenou, hoci môj hrudník je už boľavý
zdurením, môj biceps mäkký – vymieňam silné stránky za iné.
Ako budeš takto žiť? Poviem mu o staršom mužovi, s ktorým som chodila,
jazdil mraziarenským nákladiakom po predmestiach, kupoval pivo, platil pálenky,
tak som ho vzala k sebe, jeho ramená v rukávoch tetovaní, jedno ohorená
lebka, jej jamky čierne prázdnoty. A všetko podľa očakávaní – naliehanie
a hnev, krv valiaca sa v ústach. Sledovala som svetelné znamenie
kmitať po plochej stene – izba vytrácajúca sa z pamäti, pot
vnútri jeho košele. Potom nemocnica, policajné hlásenie, válium na spanie, izba
oddelená záclonou od chodby plnej skazy, jeden muž zomrel na zástavu
srdca, zápach pripálených vlasov, svetlá zapálené každú hodinu, fluorescencia
a bolesť, slúžiaci opakujúci svoje jedno slovo súhlas, sestrička
vymieňajúca ľadové obklady, moje zlomené zápästie zröntgenované, zaviazané, nočná
sestra kontroluje opuch, zaznamená životné funkcie: Zlatko, kúp si pušku.
LATENTNÉ
Keď môj kamarát opustí Nórsko pre južné Thajsko jeho hlas
sa z obrazovky ozýva ľahší vraví mi aby som prišla na návštevu kým polo-
nahá žena postáva v pozadí. Poznám kathoey ktorá vraví
že ti pomôže. Nie je lepšie miesto na operáciu. Potom sa naše mlčanie zasadí
do vzdialenosti od jeho života k môjmu kým jeho priateľka tróni v
kresle v tak dokonalej rovnováhe civiac na moju tvár: Myslím
že by si mohla byť veľmi pekná. Ale nie sú peniaze a nemám peniaze
a moja manželka sa jedno ráno vráti do postele tak rozžiarená, jej mäkkosť
ma zobudí, tehotenský test pozitívny. Aj tak dobre. Dovtedy
sa kamarát presťahoval, jeho priateľka zmizla, násilie sa stupňovalo
naprieč jeho provinciou: Minulý týždeň vylovili dievča ako ty
z kanála, taká škoda. Ešte si máme čo povedať než sa z volania vtákov
stane škrekot z jeho otvoreného okna kým sa spustí dážď rýchlo
plniaci naše obrazovky statickým šumom, naše spojenie stratené v nehybnosti
v tejto malej izbe, môj malý byt medzi barovými uličkami, všetky tie
skratky s výmoľmi a nerovnosťami a príliš často v noci posiate
ženami ktoré idú von samé alebo opité a prichádzajú hlučne domov
alebo ženy sotené narážajúce na jednu či druhú kamennú stenu.
ŽIVOT JE JEDNODUCHÝ
Citronelové sviečky poblikávajú teraz ma smiech susedky ťahá
tam aj keď viem že sem nepatrím. Niekto otvorí ďalšiu fľašku
chladnička sa zabuchne. Niekto povie vtip. „Kam dajú
fotku nezvestnej transky? Na kartón polo-tučného.“ A ja
si vybavujem môj život v Richmonde – pred rokmi, moje ústa stále rozpukané
od toho ako som vravela nie príliš často alebo príliš neskoro prvému mužovi
ktorému som dôverovala – a ten večer keď ma umelkyňa vzala k sebe k zaschnutému akrylu
lemujúcemu farebnými oblúkmi jej ateliér, palety s údermi štetcov
jej výstava úspešná. Oprela sa o moju hruď a priložila dlane
na rovinu bez výsmechu: Dnes večer ťa ošukám, ak si najprv oholíš bradu.
Čokoľvek na čo prišla som nemohla vysloviť pri jej umývadle – Barbasol,
lacné žiletky, naša Stoličnaja preč – premávka ozývajúca sa v galérii pod nami
a para na posuvnom zrkadle. Moje kozy, žartovala, stále vyzerajú ako
štípance od komára. A naťahujúc do striekačky estradiol vpich ihly,
rýchly, do jej stehna – však sa to môžeš naučiť už teraz. Potom
som ju nasledovala po schodoch na strechu pozrieť sa na študentské byty,
neónové štvrte chľastu, susedstvá tvorené príkazom kapitulovať: Shockoe
Bottom Church Hill Jackson Ward Oregon Hill matné rady domov naslepo
rozvetvujúcich sa do všetkých strán, bronzoví generáli obkročmo na svojich koňoch
osvietení zospodu a za riekou vzdialené predmestia, tiché parcely, usadlosti
perfektne udržiavané, niekde tá z ktorej odišla ona, žiaden návrat
nie je povolený kým sme nedosiahli rozpadávajúci sa okraj aby sme znovu pocítili
tú túžbu po páde pred ktorou som svoje telo nikdy nenaučila ustúpiť.
EPITHALAMION
Naďalej, nikde nechýba hanba. O tele sa
vraví že jeho zhýralosť je v premenlivosti. Dokonca reč –
hovoriaca jasne & hovoriaca, moja myseľ buráca
obohratým chrapotom. Žiaden hlas sa nenesie. Skúsim každý, dokonca
ospravedlnenie & rétoriku: apsis nášho pádu. Počúvaj.
Okolo nás víri pohlavie ktorým sa stanem – násilné,
presné. Dokreslím ďalší hlas do tvojho ticha.
Povedz, prepáč. Povedz prepáč. Povedz znovu nemala som na výber.
Zriekla som sa jedného ja pre druhé & zabila otca nášho dieťaťa.
On si ma ponechá na starých fotkách: štíhla postava, červená brada.
Barbarossa, nazval ma raz náš farár. Čo povie
nášmu synovi? – Tvoj otec zmizol. Rozprávanie
s mŕtvymi je čarodejníctvo. Transsubstancioval.
Po týchto sklonoch nebolo ani stopy, keď som ich zviazal
dohromady v zápästiach & požehnal im podľa našich zvykov.
KADERE
Môj otec obkrúži naše jablone svojim vlastným močom,
hovorí že pach odplaší hladujúce jelene ktoré v noci
oberú jeho dolné konáre dohola. Jeho noha sa už takmer zahojila,
kosti zoskrutkované k sebe, znovu navlečené šľachy
z mŕtveho puberťáka, ktorý bol aspoň sám vo svojom
Camare keď sa rozpadlo na 85ke blízko Charlotte.
To si mohol byť ty, vraví môj otec, ako si
zvykol jazdiť, potom si spomenie už som o niečo menej jeho synom,
je to súhrnný, zrýchľujúci sa proces. Spomenie
ďalší trik ak by moč nezabral, kúpi odpadkové
vrece plné vlasov zo salónu a rozhodí to po poli.
A ja myslím na každý strih ktorý som nikdy nechcela,
zastrihnutie vždy vysoko nad líniou obočia, a predstavujem si ho
ako rozhadzuje to čo opadalo po každom nútenom letnom zostrihu na ježka –
hodiny čepelí bzučiacich na pokožke hlavy, holič
šúchajúci sa po kockovanej podlahe, jeden úchyl s
rukou pod nylonovým plášťom – a ako veľmi odlišné
to mohlo pre mňa byť, naopak,
ak by som sa narodila ako dievča ale bola v skutočnosti chlapec, blond vlasy
v lete už dlhé a teplo neúnosné,
žobranie o päťdolárový zostrih, a behať takmer holohlavý naprieč
ihriskom pokiaľ by mi to ostatní chlapci dovolili. Jelene
sa stále vydávajú každú noc pod pole, tvoria svoj vlastný
voľný kruh ročných období v tomto suchom desaťročí,
a dokonca aj jazero Jocassee odkrýva bahno okrem samého stredu
kde žiadne deti neplávajú, jeho turbíny spomalené a výkon
stlmený. Môj otec stále dokrivká z obývačky
do kuchyne, z kuchyne ku dverám, pokorí štrkovú
cestu aby ma privítal napriek šoku
a ohromeniu, ktokoľvek vystúpi z môjho známeho auta,
teraz mäkšia, so zaoblenou tvárou, bokmi širokými ako
boky matky, ktorá sa na mňa nezvládne pridlho pozerať.
STRATENÉ TELO
Dnes v rádiu hovoria o tom ako
nezabúdať na svoje batoľa, a nenechať ho
v autosedačke kde ho zruší horúčava
alebo v zime
proti ktorej sa viacerí rodičia schúlia do klbka tu
na parkovisku obchodu s potravinami zatiaľ čo sa vyoutujem
svojej matke, cez telefón, mimo mierne pásma, hovorím
ako sa musím zmeniť, že už viac nemôžem vystáť toto telo,
to na ktoré pamätala
držala a kŕmila a neudržala iba raz – keď som spadla
pod zadné koleso traktoru, zakotúľala sa skôr než
mohol ktokoľvek zastaviť rotačnú kosačku. Toto je príbeh, ktorý mi teraz rozpráva –
znovu akoby som ho nepočula,
alebo si nepamätala čo sa stalo, ako prvý rok po tom,
ktorý je prázdny okrem jaziev, a náhly zvuk motora
vzbudzujúci nočné hrôzy – že ona stála nado mnou v tom poli
mysliac len na jedno: môj syn môj syn.