CHLAPEC
Retardovaný chlapec tancuje,
z jednej strany na druhú, jeho priatelia, ktorí
ho poznali skôr, než sa to prihodilo,
si ho posúvajú z jednej náruče do druhej
a hladia, hladia ho pohľadmi.
Ó večnosť, tancuješ s chvíľou,
si nevinná ako Boh sám.
Ó láska a priateľstvo, v sebe vás držím
a vo vás dosahujem nesmrteľnosť.
ROZHOVOR
Chcel som hovoriť s hviezdami,
ale mal som strach zo seba samého.
Povedal som mu: „Miluj ma, akoby som bol tvoj posledný.“
Na svojom chrbte nosil všetky hviezdy,
ktoré som kedy mohol pochopiť.
ZA MÚROM
Čo je za tým múrom,
pýtali sa Ho deti, hrali sa
na samurajov a zbojníkov,
dievčatá si doberali chlapcov
a chlapci sa smiali dievčatám.
Povedz nám, čo je za tým múrom,
my nevidíme, ako to, že nič nevieme
a predsa všetko je?
Čím viac sa pýtali, tým viac rástli.
Až sa ich otázky premenili na starecký vek.
Ako starec som za Tebou prišiel,
a pýtam sa Ťa: „Tak, povieš mi konečne,
čo je za tým múrom, aby som videl?“
A Ty prehovoríš: „Všetka láska,
ktorú si pocítil, je len odrazom
lásky, ktorú budeš mať za ním. A
hudba, ktorá vylieči každú vojnu,
každé stratené srdce, zaznie v tvojom srdci.
Len sa neboj
dlhých nocí a nostalgie,
lebo na tvoju slávu hrajú hudbu,
ktorá znie z tvojho srdca.
Zbohom, človek môj,
budem ťa čakať na opačnej strane života.“
A ja som vykročil
a všetko, čím som kedy bol,
sa obzrelo,
a v tom obzretí
som dosiahol Boha.
BÁSEŇ O TROCH VETÁCH
Kvety položené na stole, a stôl vonia namiesto nich.
Rodina ťa víta, ale ty máš cudzie meno.
Šťastie trvá stále, len niekedy ho neviem rozoznať.
BÁSEŇ O SVETE
Vták sedí na kvitnúcom kvete,
pes sa hrá s fľašou, je to meditácia.
Nikto nie je. Nikto nehrá. Je to svet,
aký sa nikdy neopakuje. Je to hra,
v ktorej som večne dieťaťom,
je smäd po stredoveku, po zbieraní ihličia,
smäd plný túžby po tebe, láska môjho života,
kráčam s rukami v bunde,
kráčam a som dokonalý, nie v egu, ale v prírode,
v tebe, Otče, v tebe, Mamina,
vo svojej večnej slepote,
v mojich krokoch znie moja smrť.
Smrť, nádherná, pôsobivá: desivá: posledná.
MOJE VLASY
Keď sa v noci ulievam, niekto vo mne kráča do akejsi modro žiariacej jaskyne, a z tej jaskyne, chrbtom ku mne otočený, počuje hudbu, a tak ju počujem aj ja…ktosi v tej jaskyni spieva, ktosi v nej tancuje, kým my sa skrývame pred pravdou, ktorá je len v nej. Nepotrebujem česať svoje vlasy, ani raziť mince, aby som cítil, že sa niečo krásne deje, že tento svet môže byť kedykoľvek krásny. Niečo sa deje v mojich vlasoch: tancujú tam tóny, ktoré vymyslel akýsi temný, tajuplne krásny, sebaistý, no krehký Boh: Boh ktorý zrodil seba samého, ako by som ho nazval? Možno Adalain, možno Orisonson…tento Boh vie, čo je láska, to je jeho jediná a najväčšia zbraň…dokázal by stvoriť tsunami či zemetrasenia, no nemôže, pretože ich nechce vidieť láska…láska ho zotročila a vyslobodila, láska sa s ním hrala na dieťa a dospelého a starca. A všetky tie hry nakoniec splynú v jednej jedinej smrti, ktorá bude krajšia, ako život, kým ho nechápal, pretože smrť mu daruje večný život, a bude sa radovať ako sa raduje Boh na Zemi. V tej jaskyni ktosi hrá na gitare, pomalinky, jemne, na elektrickej gitare, z ktorej vychádzajú vlny vlasov, v ktorých sa skrývajú deti, ktoré sa nikdy nemohli narodiť, a tak prišli v hudbe. Nie je rozdiel medzi vlasmi a tónmi: nie je rozdiel medzi mnou a tebou, láska moja, oheň môjho života, svetlo mojej smrti, kráčam s tebou v srdci, v srdci skutočnosti, akoby nebolo zla ani dobra, akoby bola len láska, ktorá transcendovala tento záujem o niečo viac na záujem o zmiznutie, o splynutie s ničím, s ničotou, z ktorej sme sem prišli na várkach z mušlí…v tejto jaskyni, v tomto stane, na tomto strome tancuje niekto, kto nemá meno, a preto môže povedať komukoľvek akékoľvek meno, ktoré sa premení na slovo reality. Toto je náš domov, toto je naša sladká pasca, ktorú sme si nastražili sami na seba, aby sme mohli poznať pravdu. A pravda je taká, že je čas milovať viac, ako kedykoľvek predtým.
ROZHOVOR
Dieťa sedí v padajúcom snehu.
Díva sa nahor, do svetla.
Je krásna noc.
Hudba sa cez ňu nesie, hudba jeho srdca, jeho temnej lásky.
Rovnako ako padajúci sneh, tancuje.
Chýba mi dotyk, človek, čisté priznanie.
Prilož svoju hruď k mojej, oblíž moje uši, celé červené.
Existuje niečo jemnejšie, ako Boh?
„Nie,“ hovorím cez smiešnu, smutnú mokrú slzu, „nechcem to vedieť. Nechcem ho
počuť.“
Bojím sa.
Milujem sa báť.
Privinieš ma k sebe.
V zime si mi daroval môj vlastný život,
v zime som sa narodil – umrel.
Spočívam v tvojom náručí.
Nemusím v teba veriť,
stačí, že tu si.
Svetlo krúži po sídlisku.
Som pripravený, hovorím.
Nemám poňatia.
Dieťa otvorí oči. Sú modré.
V tej modrej farbe, hovorím si, v nej utopím svoje bolesti, svoje strasti, hovorím.
Počúvaš ma, Oci, a prikyvuješ hlavou.
Prispôsobuješ sa mi, mojej modlitbe?
Nie si taký veľký, ako nám hovorili, v akého sme kedysi boli pripravení veriť.
Si taký taký veľký, že si menší ako my.
Uprostred snehu ťa milujem, a to je všetko, čo som, čo kedy som bol a budem byť.
Ahoj,
jediné slovo.
V tom slove poviem ti, v tom slove ti dám,
to, čo je najvzácnejšie, čisté ako sneh.
Som tu.
Počujem, čo je láska, počujem ju.
A to stačí.
MYŠLIENKA
Kto stavia mosty,
kto ťa obúva?
Ktorým momentom začína leto,
jeho kvety koho milujú,
že majú toľko práce-nepráce?
Nemôžem sa vzdať myšlienky,
že dualita neexistuje:
dobro je absolútne.